SLOVENSKÉ DOTYKY
 

POLITIK JE LEN ČLOVEK

Nepolitický rozhovor so Zuzanou Martinákovou

Nad svojím kolegom zvíťazila o jeden hlas a hneď sa stala predsedníčkou novej politickej strany. Bývalá novinárka, korešpondentka britskej BBC, pred štyridsiatkou priviedla na svet tretieho syna, aby dnes, keď je škôlke, v parlamente pravicovo riešila sociálne otázky. Zuzana Martináková.

V médiách vizážisti často hodnotia celebrity a politikov, dokonca im radia. Ponúkajú aj vám svoje služby?

- Ani nie, ale je pravda, že u nás sú političky tlačené do sveta šoubiznisu. Vo vyspelých krajinách to tak vôbec nie je. Práve naopak, ženy-političky tam veľmi dobre vedia, že si musia pestovať úplne iný imidž.

Aký?

- Strohý, pracovitý. Politik by mal ľuďom ukazovať, že povolaniu, ktoré si vybral, venuje najväčšiu časť svojej energie. U nás sa politička porovnáva s moderátorkami, s ľuďmi zo šoubiznisu, u ktorých je vizáž súčasťou ich džobu. Okrem toho verejnosť často porovnáva ženy-političky s manželkami významných politikov. Je tu však rozdiel. Politička by mala pôsobiť hlavne ako odborníčka, ktorá sa zaoberá starosťami ľudí a svojou prácou, a nie tým, či podchytila módny hit, ktorý v ten deň letí.

Očakávajú to od političiek voliči, alebo to vytvárajú médiá?

- Ľudia na to nemajú názor, preto si ho formujú na základe médií. Na niektoré veci v médiách mám veľmi kritický pohľad. Sama som však bola novinárkou a mám aj skúsenosť, že médiá v zásade naozaj reflektujú skutočnosť, ktorá tu je.

Boli ste reportérkou BBC v čase Mečiarovej vlády. Ako dnes hodnotíte mediálnu situáciu na Slovensku?

- Chýbajú mi tu seriózne analýzy. Naše médiá sú vyprofilovanejšie, ako boli kedysi, ale pod tlakom trhu musia miešať žánre. Je tu aj problém verejnoprávnej STV, ktorá sa momentálne formuje skôr na ekonomickej báze ako na programovej. Chýba mi tu to, čo bolo v Británii také jasné: každý vie, čo si má kúpiť, aby sa dostal k informáciám, ktoré potrebuje pre svoje kvalitné rozhodovanie.

Napríklad Petra Buzková musela čeliť nepríjemným stretom s bulvárom. Čo je vo vašej práci nepríjemné pre vás?

- Je to strata súkromia. Neprekáža mi, keď ma ľudia zastavujú na ulici, je to súčasť mojej práce. Mojou najsilnejšou stránkou je komunikácia. Od ľudí si beriem veľa názorov. Dokonca si zvyknem písať poznámky, čo dôležité mi povedali. Mnohí si ma zafixovali ako politika, ktorý sa venuje sociálnym témam a chodia za mnou s konkrétnymi problémami, čo je v poriadku. Každý politik je však len človek, ktorý sa môže v živote aj pomýliť. Niečo sa mu nemusí podariť a interpretácia v médiách ho posunie do polohy, ktorá niekedy bolí. Slabšia povaha začne o sebe pochybovať a považuje svoje zlyhanie za väčšie, ako možno v skutočnosti je. Pre ženu nie je ľahké vyrovnať sa s tým. Oproti mužom je zraniteľnejšia a citlivejšie vníma, ako sa na to pozerá jej rodina.

Zrejme máte na mysli hlavne svojich dvoch dospelých synov...

- Pohľad syna na matku je citlivá záležitosť. Veľa sa s nimi zhováram, snažím sa zistiť, ako na nich pôsobí, keď o mne čítajú v novinách. Zatiaľ to však berú zdravšie ako ja. Moji dvaja starší synovia sú pre mňa barometrom názorov mladých ľudí. Sú vysokoškolskí študenti, a to je veľmi kritická skupina. Obaja si vybrali právo, čo som nečakala.

Chcú byť azda politikmi ako vy?

- Zatiaľ sa tým vôbec nezaoberajú. Mladí ľudia sú k moci a k štátnemu aparátu, ktorý predstavujú politici, ostro kritickí. Vždy si na nich vyskúšam, čo hovoria na to, keď niečo pripravujem. Veľmi otvorene mi povedia, čo považujú za hlúposť, čo som kde zle povedala... Je to výborné.

V parlamente je ako u vás doma tiež prevaha mužov. Necítite sa sama niekedy ako muž?

- Zatiaľ nie, ženské vlastnosti sú vo mne veľmi silné. Často sa však samej seba pýtam, či je mojím osudom byť v takomto mužskom prostredí celý svoj profesionálny život. Keď vidím okolo seba spolupracovníkov aj rivalov, sú to hlavne muži. Hoci konfrontácia s mužským svetom je v mojom živote prirodzená, veľakrát som cítila, že som medzi nimi osamotená, či už vo vedení SDKÚ, alebo parlamentu. A niekedy to naozaj nebolo dobre. Keď už ide do tuhého, mužský politický svet je veľmi tvrdý. Odrážať jeho tvrdosť, ohradiť sa voči jeho hodnoteniam, keď je žena sama a necíti pri sebe žiadnu ženskú solidaritu, je ťažké. Našej vysokej politike v tomto období dramaticky chýba ženský prvok. Pre rovnováhu spoločnosti by to tak nemalo byť.

Ako to vysvetľujú muži? Tvrdia, že je to len náhoda?

- Možno je to teraz naozaj len náhoda, istá vývojová fáza. Veď niekedy je len súhrou náhod, a nie zákonitosťou, keď sa aj niektorý z mužov dostane do vysokej pozície... Teraz, keď sa budeme schádzať ako predsedovia politických strán, znovu to budem zažívať. Aspoň jeden ženský podporný hlas by sa zišiel. Veľmi silno som to vnímala aj v protokole, keď som bola v ústavnej funkcii podpredsedníčky parlamentu. Muži mohli prísť v priebehu dňa na tri odlišné stretnutia, a nikdy protokol neporušili, aj keď mali na sebe od rána rovnaký oblek. Keď som sa neprezliekla ja, mala som problémy. Zraňovalo ma to a vyčerpávalo. Ráno vodím syna do škôlky, do večera mám množstvo povinností, a naozaj mi nezvýši čas na to, aby som bola vždy dokonalo upravená. Keby tam bolo viac žien, koncentrácia na mňa by sa rozložila a nebola by taká náročná na psychiku.

Myslíte, že návrh pozitívnej diskriminácie, teda kvótový systém, ktorý niektorí presadzujú, je cesta k riešeniu tejto otázky?

- Je to zložité. Uvedomujem si, že na to, aby žena obstála a aby sa sama netrápila vo vysokej pozícii, musí mať istú výbavu. Keby som bola typ, ktorý sa vo vyhranených situáciách roztrasie alebo rozplače, ľudia by o mne pochybovali a zdôvodňovali by moju prítomnosť v politike len kvótami. Neviem, či by kvótový systém dokázal generovať ženy, ktoré majú potrebné predpoklady na určité funkcie.

Váš manžel, rovnako bývalý novinár, je riaditeľom Sekcie komunikácie u prezidenta republiky. Existujú informácie, ktoré nesmiete jeden pred druhým hovoriť?

- Keď mám nejaké dvojstranné rokovanie, na ktorom sa dohodneme, že jeho obsah neposunieme ďalej, nepoviem ho ani doma. Nie preto, že by som niečo systémovo zatajovala pred manželom, ale preto, že sú to pravidlá hry. Ak chcem, aby platili, musím ich dodržiavať. Politika je však dnes veľmi otvorená a pod drobnohľadom médií, nič sa v nej neutají. Moja nová kolegyňa o parlamente hovorí, že je to klebetáreň, kde jednými dverami vletí mucha, druhými vyletí lietadlo.


Zuzana Martináková (1961) vyštudovala slovenčinu-francúzštinu na FF UK v Bratislave. Od roku 1989 pracovala v Slovenskom rozhlase. Po rozpade Česko-Slovenska sa stala bratislavskou korešpondentkou BBC. Do politiky vstúpila po tretej materskej dovolenke, keď ju do vznikajúcej SDKÚ odporúčal poslanec Ivan Šimko. Neskôr sa stala podpredsedníčkou Dzurindovej strany a napokon aj Národnej rady SR. Začiatkom roku opustila SDKÚ a rezignovala na svoju ústavnú funkciu, aby založila nový politický subjekt Slobodné fórum. Neskôr o jeden hlas zvíťazila nad svojím protikandidátom Ivanom Šimkom a stala sa prvou predsedníčkou SF. Z prvého manželstva má synov Michala a Juraja. S druhým manželom, bývalým novinárom Majom Bednárom, ktorý je momentálne riaditeľom Sekcie komunikácie Kancelária prezidenta SR, má štvorročného syna Tomáša.

TINA ČORNÁ


Zpět na obsah