Fejtón

O našich príjemných a neraz humorne ladených zážitkoch v Moravskej Třebovej, kde sa zrodili prvé Dni slovenskej kultúry po českých mestách a kam pravidelne chodievame už jedenásť rokov, som už niekoľkokrát písala. Predsa som však niečo vynechala, niečo, čo mi evokoval práve ten ostatný ročník, ktorý sa konal prednedávnom. Úvodný program totiž uvádzal známy slovenský mím českého pôvodu Vlado Kulíšek. A v tom bol ten pes zakopaný, ba dokonca zakopaný dvakát, pretože to bolo už po druhýkrát, čo takýto slovensko-český večer v Moravskej Třebovej konferoval...

Neviem, aké máte vy skúsenosti s mímami. Nuž čo, rozhodne sa im nedá uprieť, že sú hraví. Na môj vkus priveľmi extrovertní. A tiež príslušne infantilní... Je mi jasné, že bez takýchto vlastností by sa nikto vlastne ani mímom stať nemohol. Pantomíma sa totiž nepochybne často snaží o nadviazanie čo najužšieho kontaktu s divákom. Pokiaľ je divák ešte dieťa, väčšinou (lebo sú aj výnimočne plaché deti) sa z tohto kontaktu úprimne teší. Tlieska ručičkami, nahlas sa smeje a keď je nebodaj vyvolané na pódium, jeho radosť neberie konca-kraja. Trochu inak sa to však zvrtne, keď mím prestane brať do úvahy, že vek jeho divákov je, povedzme, trochu usadnutejší. A to sa nám stalo práve prednedávnom. Sedeli sme s kolegom na ako spolurganizátori festivalu na čestných miestach v prvom rade, v dobrom rozmare, tešiac sa na program. Vtom bujaro radostne zo zákulisia "vyskotačil" na pódium Vlado Kulíšek. Kolegom to hrklo a viditeľne zbledol. "Preboha, dúfam, že nás zasa nebude vyvolávať!" zasípel na mňa. Aj ja som si až v tejto chvíli spomenula, ako pred rokmi nemilosrdným svetlom reflektora vytiahol na pódium práve jeho (a to mal kolega ešte zalepený nos, ktorý si zlomil a rozrazil jedným vydareným skokom z rozbiehajúceho sa vlaku - neskôr to trpko komentoval slovami: "No, vyzvala by si takto ty mrzáka?!"). S fľajstrom a zelenou dezinfekciu na nose a čele potom hral na podanú metlu, prinútený sa tváriť, že drží gitaru. Bol trochu kŕčovitý a ja som od škodoradostného smiechu po prvýkrát v živote spadla zo stoličky. Pre spravodlivosť treba dodať, že hral v v dobrej skupine. Tú totiž (s najrôznejšími nezmyslenými predmetami v rukách) tvorili okrem iných aj dnešný minister pre miestny rozvoj, starostovia okolitých miest a zástupcovia družobného mesta. Všetci vyzerali trochu skormútene...

Nuž, aby som sa vrátila k nedávnemu večeru a skrátila to - vyvolával. Ba celý program bol koncipovaný tak, že náš dobre známy mím je učiteľ a my, diváci, jeho žiaci. (Žiačkou bola aj Yvetta Blanarovičová, ktorú spovedal cez prestvávky a sem-tam nám zaspievala, čo bola jediná chvíľa, kedy si publikum uľahčene vydýchlo). Začala hodina zemepisu, Kulíšek si vzal notes a široko sa na nás usmial. Prvé rady stuhli a všetci sa uprene pozerali na zem. Jeden z nás mal však smolu a bol vyvlečený na pódium. Tu musel pantomimicky (v slávnostnom večernom obleku) predvádzať pitie vodky, tancovanie kozáčika, nútené práce na Sibíri (ako dôvtipný čitateľ iste pochopil, preberalo sa práve Rusko). Kolega vedľa mňa ticho stonal. Nastali pesničky, chvíľa úľavy. A znova hrozivý notes v ruke. Aj mne po chrbte prebehli zimomriavky, o ktorých som si myslela, že som na ne, odkedy som opustila školské lavice, zabudla. Znovu jeden vyvolaný, vzápätí bzučiaci ako mucha a lietajúci ako motýľ (áno, správne, biológia!) Mím potom naznačil, že sa ďalší z nás môže tešiť na telesnú výchovu. Kolega, ktorý už nejakú tú chvíľu nervózne klepal nohou a pošklbávalo mu plecom, vyskočil a vrhol sa k východu. Obzrela som sa a videla ho v otvorených dverách, ako ešte v celkom mrazivom počasí beží len v saku nočnými ulicami Moravskej Třebovej (my všetci sme si okrem iného za chvíľu zahrali symfonický orchester...). Vrátil sa dlho po skončení programu, premrznutý a vystresovaný. Tvrdil, že musel vybaviť nejaký vážny telefonát a na raute po očku vydesene sledoval Vlada Kulíška...

NAĎA VOKUŠOVÁ

---

Zpět na obsah