SLOVENSKÉ DOTYKY
 

KEĎ PSYCHIATRIA PRESTÁVA BYŤ STRAŠIAKOM

Festival Mezi ploty

Keď nám stúpne telesná teplota, je to väčšinou znamenie, že sa v našom tele niečo odohráva a ideme k lekárovi. A ako je to s psychikou? Podľa slov riaditeľa psychiatrickej liečebne v Bohniciach v Prahe MUDr. Zdeňka Bašného si väčšina ľudí duševnú poruchu nepripúšťa a odbornú pomoc nevyhľadá. (Duševnými poruchami trpí pritom až tretina populácie). Často tak vraj dlhodobo zbytočne znižuje kvalitu svojho života i ľudí zo svojho okolia. Preto je nutná väčšia informovanosť verejnosti o tejto problematike a ponuka takej formy odbornej pomoci, ktoré nevyvolávajú obavy z psychickej stigmatizácie v dôsledku prijatej starostlivosti. Tieto slová popredného odborníka v psychiatrii sme si mali možnosť prečítať v tlači pri príležitosti festivalu Mezi ploty, poriadaného práve v psychiatrickej liečebni v Bohniciach. A ešte tam stálo čosi o neprimeraných bariérach v našej spoločnosti medzi psychicky zdravými a psychicky chorými ľuďmi. A že festival je čosi ako pokus o prekonávanie týchto bariér. Tak som si povedala: lepšie raz zažiť než päťkrát počuť a vydala sa do Bohníc.

Prirodzený ostych pred plotmi

Názov festivalu Mezi ploty sa vykladá doslova aj prenesene. Byť za ohradou a nemôcť von - čo to obnáša, poznáte zväčša až zakúsiac to na vlastnej koži a na dlhšie. Byť za plotom Bohníc pol hodiny, dve hodiny aj tri nemusí byť skľučujúce. Najmä ak je deň zaliaty slnkom, zovšadiaľ sa ozýva hudba, na trávnikoch sú usalašené party mladých ľudí v tielkach a slnečných okuliaroch. Hen je autobus až z Děčína, tam zase z Volar... Sedí sa na zemi, aby nenútenosť celého podujatia bola ešte zvýraznená. Akosi takto si predstavujem ústav, ktorý má liečiť, vravím si skraja, pavilóny roztrúsené v zeleni, vyspelá záhradná architektúra, oko sa má o čo zachytiť. Lenže oko sa zachytí odrazu o nápis na pavilóne: Centrální příjem pacientů. Centrální kartotéka. To už má s estetikou menej čo do činenia. Aká je asi tá chodba, na ktorej pacient čaká na príjem? Koľko času strávi čakaním na príjem? A čo potom, keď zaklapnú dvere? Koľko hodín strávi civením z okna do kúta parku? Analýzami nad stavom svojho vnútra či hútaním nad zaškatuľkovaním od známych a priateľov ako blázna. Čítali sme predsa minule v tlači, že akýsi pacient ušiel z psychiatrickej liečebne a ohrozuje okolie, videli sme v televízii aj siete, ktoré sa zaťahujú nad posteľou pacienta ako klietka. Od budúceho roka už vraj v rámci EU nebudú také postele prípustné. Až nás zasa odborný názor poučí: neslobodno na to nazerať pohľadom laika. Pacient musí byť izolovaný, lebo by mohol ublížiť. Sebe alebo okoliu. Rozhodne je to lepšie (milosrdnejšie), než priväzovať pacienta povrazom. (Aj to sa deje? Bŕŕ! Ľudská duša! Len nezraď!)

Sme ale späť v exteriéri a ako vravím, sobota sa vydarila. Ľudí ako maku. Cez niektorý chodník ani nehodno prejsť bez rizika stretu s inou nohou, s iným ľahulinkým šatom. Ale zaujímavé, ľudia správajú sa k sebe akosi pokorne, ohľaduplne, ale vidno, že s úctou. Nepočuť vulgárne slová ani opilecké výlevy, nenarazila som na vysoko vyčesané štice rokerov ani na tetovanie. Ani konzumentské orgie sa tu nekonali. Niežeby sa nebolo čoho napiť a najesť, ale akosi distingvovane je to zasunuté trochu do úzadia. Až na všadeprítomné odpadky, prekliaty to vedľajší produkt našich dní, kedy obal má väčšiu váhu než to, čo v sebe ukrýva. V stánkoch ponúkajú výrobky z vlastných dielní: keramika, textílie, obrazy, bábiky z handričiek, drevené lyžice. Vkusné. Žiadne púťové atrakcie, s ktorými po príchode domov nevedno, čo si počať. Pobyt pacienta hoci aj za plotom sa mi náhle zdá byť menej strastný.

Slovenské prvky

Ešte v autobuse zo stanice metra Holešovice som zachytila slovenčinu v skupinke mladých s karimatkami a spacákmi. Sondujem, aké sú reakcie okolia na slovenčinu v dave. Ale Praha už asi nadobro povyrástla z detských nohavíc posudzovania inakosti ako dráždivého elementu. Veď sa tu denne premieľa toľko jazykov! S napätím očakávam vystúpenie Jany Kirschner na otvorenej hudobnej scéne. Vyzretá osobnosť speváčky dvíha sediacich z trávnika, aby sa nalepili na zábradlie pod tribúnou a doslova ju hltali očami aj ušami. Páry aj jednotlivci sa pohojdávajú v takte jej piesní, žiadajú si "Modrú" a iné konkrétne pesničky a Jana s úľubou vyhovie. Je zvláštne počúvať české dievčatá vyslovovať slovenské dvojhlásky, je to akýsi slovensko-český korelát, ale na tom dnes nezáleží. Pesničky idú pod kožu, hudba ako súčasť terapie. Jana sa lúči so slovami "Sme radi, že sme mohli prispieť k dobrej veci." (Ako je známe, všetci umelci na festivale Mezi ploty vystúpili bez nároku na honorár.) Zanecháva v Prahe mohutný tábor priaznivcov, zasa jedno ohnivko v reťazi spojenectva Slovensko-Česko.

Úroveň skupín bola rôzna. Niektoré skrátka využili možnosť môcť si zamuzicírovať. Aj s divadlom sa to malo akosi podobne. Niežeby sme videli akési nepodarky, ale skrátka išlo v prvom rade o to s chuťou účinkovať, zapájať sa. Pacient X zahrá s bábkami v rozprávke pre deti, návštevník Y si vyskúša rolu napríklad v Hospode na mýtince.Vraví sa tomu arteterapia. Napokon na prvotriedne divadelné výkony tu ešte máme profesionálne scény. Prečo musí človek dneška stále podávať výkony? Prečo musí podliehať mementu performance?

Pre človeka našej hektickej doby má MUDr. Zdeněk Bašný tento recept: "Pro udržení psychické rovnováhy je důležité uvědomovat si vlastní hodnotový systém, snažit se reflektovat své schopnosti a možnosti, život vnímat s potřebnou pokorou a udržovat v bdělosti své svědomí. Vyvažovat práci relaxací, tělesnou prací, nebát se radosti i přirozeného smutku a tak dále a tak dále."

Ľahko sa to hovorí, ťažšie realizuje, napriek tomu nám neostáva než sa o to neustále snažiť.

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah