SLOVENSKÉ DOTYKY
 

MUŽSKÉ POVOLANIA?

Slovenské ženy v nohaviciach

Napriek tomu, že zástupkyne nežného pohlavia bežne lietajú do vesmíru, objavujú podmorské hlbiny, programujú počítače, pilotujú lietadlá, pracujú s bagrom a riadia veľké podniky, na Slovensku každá žena v takzvanom mužskom povolaní stále vzbudzuje údiv. Bez ohľadu na to, či pilotuje lietadlo ako Veronika Krejčíová, riskuje ako kaskadérka Monika Fischerová, šéfuje mestskej polícii v hlavnom meste ako Zuzana Zajacová, alebo behá po futbalovom ihrisku ako Alexandra Ihringová.

Vo vzduchu

Experiment vyšiel: z dievčaťa, ktoré sa chodilo dívať na handrové lietadlá na letisko v Benešove pri Prahe, je teraz pilotka slovenskej leteckej spoločnosti SkyEurope - Veronika Krejčíová. Začalo to nenápadne. Rodinný priateľ pilot navrhol Veronike, aby si skúsila sadnúť do lietadla nielen ako pasažier, ale aj ako pilot. "Bola to ponuka, aká sa neodmieta," spomína po rokoch Veronika. Od začiatkov v malých vyhliadkových lietadlách až po pravé sedadlo v lietadle typu Embraer 120 prešlo päť rokov. Kým si totiž sadnete na miesto druhého pilota v lietadle, ktoré odvezie 30 pasažierov, musíte prejsť množstvom kvalifikačných skúšok, odlietať desiatky hodín - a nezáleží na tom, aké máte civilné vzdelanie, ani či ste muž alebo žena. Skúšajú vás z meteorológie, z fungovania mechanických aj elektrických častí lietadla, zo základov medicíny, pri prijímacom konkurze sa dostane k slovu psychológ. Ten overuje vašu toleranciu a schopnosť spolupráce. Na rozdiel od mužov pilotov však na konkurze musíte odpovedať aj na otázky, či pravidelný mesačný ženský cyklus ovplyvní váš pracovný výkon. A pri pasažieroch čeliť dvom typom reakcií: príjemnému prekvapeniu a sympatiám alebo pohŕdavému začudovaniu.

"Zvyčajne tak reagujú muži, na ktorých už na prvý pohľad vidíte, že aj auto so šoférkou za volantom považujú za dopravný prostriedok bez vodiča," hovorí Veronika Krejčíová a spomína na rodinku - mamu s dvoma deťmi, ktorá prišla na letisko do Benešova na vyhliadkový let. "Dodnes si pamätám na výraz tváre tej dámy, keď pochopila, že ju nielen odvediem k lietadlu, ale s ňou aj poletím." Keď sa Veroniky Krejčíové spýtate na strach, odmietavo pokrúti hlavou" "Cítite len zodpovednosť," zamýšľa sa pilotka. Už po desiatich hodinách s inštruktorom totiž letíte sólo a vašou najdôležitejšou úlohou je zosadnúť na zem a nerozbiť pri tom lietadlo. "A nikto vám pritom nepomôže."

Ženy v pilotnej kabíne už nie sú raritou: v SkyEurope je Veronika síce jediná, ale napríklad v ČSA, kde lieta asi 300 pilotov, sú až tri ženy. "Mužskí kolegovia ma spočiatku testovali možno viac, ako keby testovali chlapa," hovorí Veronika. Boli aj takí, ktorí jej spočiatku galantne ponúkali pomoc pri menej príjemných prácach, aj keď ich ako kapitáni lietadla nemajú v náplni práce. Napríklad, že za ňu v nepriaznivom počasí natankujú. "Nejde o ťažkú prácu, všetko je zautomatizované a ja som vlastne len dozor pre letiskových technikov," vysvetľuje Veronika Krejčíová a dodáva, že vždy takú ponuku dôrazne odmietla. "Som za túto prácu platená, nemá to nič spoločné s galantnosťou voči ženám."

Veronika Krejčíová lieta na krátkých trasách napríklad z Bratislavy do Zürichu alebo Stuttgartu na pozícii druhého pilota. Musí však ovládať všetko rovnako ako kapitán, aby v krajnom prípade dokázala lietadlo dopraviť bezpečne na zem. Keď Veronika po pristátí vyzlečie tmavomodrú uniformu a natiahne na seba džíny, nikto by nepovedal, že táto útla dvadsaťšesťročná dievčina práve pomohla pristáť 12-tonovému lietajúcemu stroju.

Na koni

Pozorný divák zazrie jej tvár len niekoľko sekúnd vo filmoch "Fantagiro" alebo "Dračí prsteň" - je to presne v tých scénach, kde by sa herečka hrajúca hlavnú hrdinku mohla zraniť a ohroziť tak dokončenie celého filmu. Štyridsaťročná Monika Fischerová, kaskadérka a spolumajiteľka divadelno-kaskadérskej skupiny Borseus, jazdí a skáče na koni, padá z výšky, uteká z horiaceho domu, búra s autami - ako väčšina jej mužských kolegov. "Kým európske produkcie sú ochotné zmieriť sa s tým, že herečku v nebezpečných scénach zastúpi muž s parochňou, americké filmové produkcie vyžadujú kaskadérku," hovorí Monika Fischerová, bývalá profesionálna jazdkyňa na koni. V rôznych filmoch sa zjavuje od svojich deviatich rokov. Má ženskú postavu, nie je to nijaká kulturistka s oceľovými svalmi. "Svaly si vypracujem, len keď to vyžaduje úloha - napríklad pre film Kull dobyvateľ som mala svaly ako Schwarzenegger," vysvetľuje Monika Fischerová. V kondícii ju udržuje nielen jazda na koni, ale aj zabezpečenie chodu v areáli v Miloslavove, v ktorom má Borseus päťdesiat filmových koní. Treba ne zabezpečiť všetko, od veterinárskej starostlivosti až po podstielku a krmivo.

"Slovenskí kaskadéri sú vo svete vyhľadávaní a obsadzovaní najmä preto, že dokážu režisérovi rýchlo pripraviť celé scény vo filme na kľúč, lebo sústavne spoločne cvičíme," hovorí Monika Fischerová. Žien medzi kaskadérkami nie je veľa a šéfka kaskadérskej skupiny je v Európe jediná - ona. "Každý kaskadérsky výkon je tímová práca a je druhoradé, či ho vykonáva muž, či žena," vysvetľuje Monika. "Dôležité však je, aby okrem dobrej kondície bol kaskadér rozvážny, chladnokrvný a ľahko sa ho nezmocnila panika - a s tým môže mať žena väčší problém ako muž." Najmä keď musí, tak ako to nedávno robila Monika, zahrať židovskú matku skáčucu z druhého poschodia horiaceho domu s dieťaťom v náručí a zároveň dávať pozor na meniaci sa smer vetra, aby sa jej nechytili vlasy. Náročnejšie ako zvládnuť šialený kaskadérsky výkon je niekedy zvládnuť mužských kolegov. Ak to práve nerobí kaskadér a druhý spolumajiteľ Borsea Gusto Kyselica, je to ona, kto rozdeľuje úlohy a organizuje mužov. "Kým môžu, moje príkazy ticho odignorujú - veď ktorý chlap má rád, keď mu šéfuje žena - no keď zvýšim hlas, tak ma akceptujú," hovorí Monika. A položartom dodá, že sa lepšie robí s koňmi ako s chlapmi: kone sú chápavejšie."

V uniforme

Muži sú zameraní na hodnotenie výkonu, ženy na hodnotenie celej osobnosti - tvrdia psychológovia a potvrdzuje to aj každodenný život. Keď na miesto náčelníka Mestskej polície v Bratislave nastúpila žena - Zuzana Zajacová, jedna z prvých vecí, ktoré po svojom mužskom predchodcovi zmenila, bolo hodnotenie policajtov. "Mimoriadne odmeňovanie podľa výkonnosti, teda riešených priestupkov a udelených pokút, mi pripadalo nelogické," hovorí Zuzana Zajacová. V "jej" systéme hodnotenia sa posudzuje mestský policajt aj podľa vyjadrovania a vystupovania, záujmu o kariérny rozvoj, ochoty učiť sa, ale napríklad aj podľa toho, či ovláda prácu na počítači. Viac ako dvesto podriadených si už zvyklo. Na to, že ich náčelník nosí občas sukňu, robí "dychové cvičenia" na prítomnosť alkoholu, chodí na denné aj nočné kontroly policajtov do terénu, ale tiež, že vyžaduje, aby sa v služobných vysielačkách neozývali vulgarizmy a dodržiavala sa hovorová disciplína. Vďaka ženskej empatii sa náčelníčka skôr dokáže vcítiť aj do kože kolegu policajta, ktorý zareaguje neprimerane, keď musí čeliť agresii opitého občana či arogantného frajera.

"Po rokoch pracovných skúseností môžem povedať, že ženy na vedúcich postoch sú dôslednejšie a menej náladové ako muži," zamýšľa sa Zuzana Zajacová a priznáva, že občas namiesto mužských "zbraní" používa, ženské: úsmev. Najmä, keď musí niektoré svoje rozhodnutia odôvodňovať pred mestským zastupiteľstvom, v ktorom majú prevahu muži. Zuzana Zajacová, ktorá sa pred šéfovaním bratislavskej mestskej polície zaoberala problematikou falšovania cestovných dokladov a bojom proti drogám, sa naučila pohybovať v "mužskom svete" už v čase dospievania, najmä vďaka staršiemu bratovi a jeho partii kamarátov. Vďaka otcovi - právnikovi, ktorý sa zaoberal trestnou činnosťou - zase nazrela do sveta polície a už nechcela robiť nič iné, len byť policajtom od a po zet. Aj preto vyštudovala právo. Dokonca aj k služobným zbraniam má viac ako len služobný vzťah - na strelnici má často lepšie výsledky ako mužskí kolegovia. "Zbraň, s ktorou sa mi vynikajúco strieľa, je takmer ženská," smeje sa Zuzana Zajacová. "Je to malý dvojpalcový kolt Astra."

Ženy, ktoré sa hlásia do radov mestskej polície, však väčšinou neprivádza túžba byť "nezábudkou" ako z francúzskeho filmu. "Väčšinou je to pre ne východisko z núdze," hovorí Zuzana Zajacová. V tejto organizácii, ktorá sa zaoberá najmä zabezpečovaním verejného poriadku a priestupkami v metropole a je financovaná z rozpočtu hlavného mesta SR Bratislavy, ženy z hľadiska náročnosti práce nemajú nijaké úľavy. Môžu však mať pracovný čas prispôsobený rodičovským povinnostiam. Počet žien v uniforme mestskej polície neprekročil desať, vo výkone je ich presne osem a ešte menej ich je vo vedúcich pozíciách v polícii - a dokonca v celej Európe. Len v Osle na stoličke šéfa polície nesedí muž. A pritom žena v dobre padnúcom služobnom odeve vyzerá veľmi atraktívne - aspoň tak to Zuzane Zajacovej tvrdia prešpurácke staré dámy, keď ju stretnú na ulici oblečenú v uniforme.

S píšťalkou

Nedeľný futbalový zápas na dedine má svoju zvláštnu atmosféru. A zvyčajne je najdôležitejšou udalosťou týždňa, o ktorej sa hovorí v krčme ešte ďalšie dva dni. A čo už len vtedy, keď v drese rozhodcu vpochoduje na trávnik žena?! "Buď ma pivom podgurážení fanúšikovia posielajú do kuchyne, alebo komentujú moje nohy," smeje sa dvadsaťdeväťročná Alexandra Ihringová, jediná slovenská rozhodkyňa v druhej futbalovej lige. A vraj tie výroky o nohách sú lichotivejšie. Hráči aj tréneri v nižších súťažiach majú k rozhodcovi - bez ohľadu na to, či je to žena alebo muž - poznámky, papuľujú a občas nadávajú: a čo, že dostanú vylučujúcu červenú kartu? Na ďalšiu nedeľu namiesto na zápas pôjdu na pivo alebo s rodinou na výlet.

"V profesionálnej lige to je iné," hovorí Alexandra Ihringová. "Hráči vedia, že aj nadávky rozhodcovi sa trestajú kartou a dve žlté znamenajú vylúčenie, a teda aj menšie mesačné odmeny." Alexandra Ihringová pozná zákulisie ženského aj mužského, amatérskeho aj profesionálneho, slovenského aj medzinárodného futbalu. "Ženy futbalistky sú tvrdohlavejšie ako muži, sú ochotné dlho presviedčať o svojej pravde trénera aj rozhodcu. V profesionálnej lige však hrajú futbal podobný mužskému - disciplinovaný, taktický a tvrdý," porovnáva Alexandra, ktorá niekoľko rokov zažívala futbalové zápasy aj z pozície hráčky. Aký je však rozdiel medzi ženami a mužmi v úlohe rozhodcov? Ženy sú trpezlivejšie a vnímavejšie, skôr sa dokážu vcítiť do emócií hráčov na ihrisku," hovorí Alexandra Ihringová. Pri fyzických testoch, kde sa skúša najmä beh, majú rovnaké limity ako muži a pravidlá futbalu musia ovládať tiež rovnako ako ich kolegovia - perfektne. "Spomínam si, že na prvom sústredení pre budúce rozhodkyne nás bolo asi desať. Školitelia boli veľmi ohľaduplní: pravidlá futbalu vysvetľovali absolútne jednoducho a začali tým, že lopta je guľatá," smeje sa dnes Saša Ihringová.

Od hráčky futbalu cez rozhodkyňu v ženskej futbalovej lige a cez rozhodovanie v nižších mužských súťažiach sa prepracovala až do druhej mužskej futbalovej ligy a k rozhodovaniu európskych súťaží. Občas jej však závidia aj rozhodcovia z prvej ligy: tí totiž čakajú roky, kým ich zaradia na medzinárodnú listinu, medzi rozhodcovskú elitu, ktorá môže pískať zápasy európskeho formátu. Medzi touto elitou pre mužský futbal je len jediná žena - Švajčiarka Nicole Petignatová, ktorá rozhoduje zápasy UEFA. V európskom ženskom futbale však nie je nijakou raritou stretnúť na poste rozhodcu zástupkyňu nežnejšieho pohlavia. Napriek tomu občas dochádza ku komickým situáciám. Keď pred časom rozhodovala Saša Ihringová v Nórsku, organizátori ju upozorňovali: A zápas prenáša televízia! Slovenská rozhodkyňa chápajúco prikyvovala. Samozrejme, viem, čo to znamená - prídem s mejkapom a upraveným účesom. Nuž, my sme skôr mysleli, aby zápas začal na minútu presne - kontrovali Nóri.

Alexandra Ihringová má "rozhodcovanie" predovšetkým ako hobby, nie zárobkovú činnosť. "Len kamarátky nechápu, prečo namiesto ležania pri jazere alebo jarnej lyžovačky vez víkend behám po futbalovom ihrisku a nechám si nadávať od spotených chlapov."

ZUZANA LAJDOVÁ


Zpět na obsah