SLOVENSKÉ DOTYKY
 

BYŤ SOCHÁROM

Juraj Meliš

O máloktorom umelcovi možno povedať, že sa jeho dielo nepodobá ničomu okolo a že jeho vlastný vizuálny svet je pôvodný a pritom jasne rozpoznateľný. O významnom slovenskom sochárovi Jurajovi Melišovi (1942), profesorovi Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, tento výrok platí bezo zvyšku! V jeho osobe nájdeme hlboký vzťah k majstrom európskeho sochárstva i pokoru voči dejinám a osobnostiam "chlapského" remesla. A to navyše pri užití tradičného materiálu - dreva: jeho priame fyzické prijatie autorom i s dôsledkami civilizácie, mnohokrát tak bezohľadne, vedie k dojmu, že umelec ho spracúva prosto, surovo a s malou dávkou estetického dojmu. Opak je pravda. Zároveň je Jural Meliš svojou stálou tvorivou energiou v nápadoch a v neošúchaných vyjadrovacích prostriedkoch značným prínosom súčasnému výtvarnému umeniu vôbec.

Z vašich diel je zreteľná úcta k remeslu a materiálu. Majú hlboké korene?

- Pochádzam z rodiny, kde otcovia už po viac generácií dedili debnársky ponk (hoblicu) a každodennou drinou zaháňali fatamorgánu blahobytu. Vôňa pilín otcovej dielne ma už od detstva napĺňala spokojnosťou z cechovej príslušnosti k statočnej práci.

Po štúdiu na VŠVU v Bratislave v ateliéri profesora Jozefa Kostku ste ponuku stať sa jeho asistentom neprijali. Prečo?

- V čase, kedy mi pán profesor ponúkol miesto, som sa s ambíciami stať sa asistentom osobnostne i odborne rozchádzal. Vrcholili prípravy na moju prvú samostatnú výstavu "Dvor života", pre ktorú som realizoval asi desať rozmerných plastík. Vo vtedajších ateliéroch Slovenskej filmovej tvorby a v štúdiu Slovenskej televízie som navyše realizoval predstavy niekoľkých architektov. A svetlo sveta uzrelo i niekoľko vlastných monumentálnych prác. Cítil som sa ako ryba v dravom riečisku. Preto - pri všetkej úcte k profesorovi Kostkovi - som do tichej vône akademického prostredia nechcel zapadnúť. Čo som odmietol v roku 1969, to ma znovu postihlo v roku 1989. Naliehavým argumentom študentov som neodolal a na "nejaký čas" som na Vysokú školu výtvarných umení nastúpil. A tak to ťahám už štrnásty rok.

Keď vyslovíme drevo, čo pre vás tento výraz znamená?

- Vyrastal som v otcovej debnárskej dielni a drevo mi slúžilo na realizáciu Dreveného sveta detských snov. Vyrezával a stĺkal som si loďky, vlakové súpravy, stanice, bábkové divadlo, zvieratká. Tým, že fošňa vydržala viac, než papier, prvé verše a intímne poznámky boli zaznamenávané práve na ne. Pochopiteľne, že kvalita tej poézie nebola priamo úmerná s výhrevnosťou dreva. A otec dával prednosť vykúrenej dielni pred mojimi čarbanicami. Tak trvalo dvadsať rokov, kým som si svoju genetickú "drevenú" orientáciu predsavzal rozvíjať na patričnej úrovni - čoby umelecký čin. Počiatkom sedemdesiatych rokov som najviac prepadol vášni vypaľovať si verbalizovanú prózu spôsobom cajchovania dobytka. Toto moje obdobie je veľmi citlivo interpretované v jednej kapitole "Drevenej knižky" neopakovateľného veľkňaza dreveného rozprávania Vladimíra Preclíka.

Patríte k nemnohým umelcom, ktorí dokážu tak sochársky ako aj slovesne vyjadriť tvorivé zámery. Akú váhu má pre vás literárny prejav a do akej miery ste ovplyvnený okolím a sám sebou?

- Svoje Curiculum vitae som vždy skúšal podať čo najplastickejšie, pretože sa odohrávalo na pozadí jednej namyslenej a schematickej doby. Nikdy nemalo byť iba barličkou k pochopeniu tvorby alebo sofistikovanou všetečnosťou. Ani krasorečnením, ak nepoviem pakľúčom do trinástej komnaty poznania! Osmeľovalo sa iba načrtnúť jeden subjektívny pôdorys života... Chcelo naliehať, aby sa zásadné pravdy vyslovovali holou vetou. Aj preto som si svoje tvorivé trápenie zhusťoval na maximum. Cítil som, že to za mňa nikto neurobí... a nič ma neospravedlní... Prídu ďalší a nebudú sa pýtať, ... ako vám bolo,... nebudú vzdychať, že ste nemohli,... nebudú brať ohľad,... že sa nesmelo... Bude to, čo sa vytvorilo, iba to, čo prežilo, iba to... Jedine To!

V cykloch Prostredie, Help, Idea, Monológy, Dialógy, Hľadanie identity, Rajské záhrady, Lejdýs end Džentlmen znovu nájdené a použité predmety dostávajú nové významy. Je pre všetky vaše cykly určitý význam spoločný?

- Od môjho prvého samostatného výtvarného prejavu v roku 1970 som sa usiloval písať naliehavou formou príbeh spoločnosti na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Príbeh bol plný občianskych dezilúzií a sklamaní. Paralelne som skúšal nastoľovať otázky, týkajúce sa vzťahu človeka a prírody. Cítil som, že okrem veľkých a zásadných ideí je filozofické a umelecké riešenie čiastočne možné v širších výpovedných celkoch. A preto vznikali už spomínané cykly. Znovu nájdené a použité predmety, tým, že sú ľuďom dôverne známe, pomáhajú preklenúť nedôveru k výpovedi výtvarníka a naviažu tak prirodzený komunikačný vzťah - cez ktorý sa ľahšie posunú k ťažisku toho, čo chce autor povedať.

Používate ako vyjadrovací prostriedok odliatok svojej tváre...

- V roku 1982 - oslavoval som s kolegami práve svoju štyridsiatku - som niekedy nad ránom po dôkladnej analýze "kultúrno-politických a spoločenských pomerov" skonštatoval, že pre spoločnosť som mŕtvy! Nápad sa ujal a priatelia na čele s Jurajom Gavulom sa dali do práce: odliali mi na skúšku vážnu a potom (na spôsob už existujúcej fotky s klincom) tiež úsmevnú masku. Týmto činom som si na jedno desaťročie nalinkoval svoj výtvarný program. Masky boli odliate do ocele, alumínia, betónu a terakoty. Na základe tohto nápadu vzniklo okolo päťdesiat veľkých sochárskych kompozícií, kde sa odohrávali morbídnosti životných situácií ako v skutočnosti.

Výpočet vašich výstav zahraničných i domácich je úctyhodný. V lete 2003 ste sa zúčastnili na výstave "Týnske dvorčeky" v Týne nad Vltavou. Čo vás spája s Čechami a Moravou, s Prahou?

- Táto otázka mi privolá spomienku na rušné normalizačné roky... Vtedy totiž, mnohí vyobcovaní, sme odkrývali novú tvorbu v mestečkách a na dedinách mimo centra. Tam sme sa s kolegiálnou zvedavosťou stretávali, úprimne sa uisťujúc o zmysle nášho smerovania. Je potešiteľné, že tvrdosť oficiálnych zákazov neprivodila paralýzu našej aktivity a nezahnala nás do beznádeje ateliérovej samoty. Bezhraničnou obetavosťou pracovníkov v kultúre sme sa tak stávali v českých a moravských krajoch známejšími ako doma na Slovensku. Prirodzene, Československá republika v rokoch 1950 až 1990 mi slúžila ako hlboká studnica historického poznania: školské exkurzie po špičkových kultúrnych centrách, návštevy medzištátnych stretnutí vo futbale, hádzanej alebo atletike, ale i výnimočne plodný pobyt v Armádnom výtvarnom štúdiu Praha boli paletou mimoriadne skvelých zážitkov.

Po viac než tridsiatich rokoch ste sa na VŠVU vrátili. Vediete tu svojich študentov ku zvládaniu sochárskeho remesla. Spoločne ste vystavovali v Slovenskom inštitúte v Prahe. Čo je dôležité, aby si odniesli?

- Po desaťročiach totalitnej surovosti sa teraz dialóg medzi pedagógom a poslucháčom vedie formou diskusie, kde primárnou snahou pedagóga je objaviť či vytušiť originalitu poslucháčovho talentu, rozsah jeho informačného spektra a šírku intelektuálneho záberu. V tej chvíli sa derú na povrch naliehavé otázky: "Ako a čo povedať? Aký Príklad poskytnúť? Aký Čin a Čin Koho predložiť...? Hlučnosť konca tisícročia a spupnosť tejto doby oprávňuje k obavám z výsmechu mét, titulov, hodnôt... A práve v kladení týchto základných otázok je snaha uistiť študentov v presvedčení, že pred plytkosťou a hlúposťou je ochrana! Spočíva v prehlbovaní duchovnosti a v stotožnení sa s filozofiou Pokory, v hľadaní Pravdy a v hlásaní Porozumenia. Iba tak možno počítať s všeočisťujúcim procesom práce. A suverénna kultúrnosť domácej tradície je dostatočne silná poskytnúť mladému absolventovi odvahu zmerať si sily s umením veľkého sveta - TRÚFALOSŤOU A ODBORNOSŤOU.

OLGA SZYMANSKÁ


Zpět na obsah