SLOVENSKÉ DOTYKY
 

MASARYK MU TO NEZAZLIEVAL

Hálkovo výročie

Myšlienkový vývoj Ivana Hálka bol neobyčajne zložitý. Od dospievania cez vek dospelosti a zrelosti prežil najprv ideové boje nezmieriteľne rozdelenej českej spoločnosti, presídlenie do uhorskej časti mocnárstva, prvú svetovú vojnu, rozpad monarchie a vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov, budovanie demokracie a stranícke štvanice... Človek uprostred historického diania prirodzene hľadá správnu orientáciu.

Hľadal a nachádzal ju aj Ivan Hálek, o ktorom Jan Noha - autor básnického nekrológu k jeho úmrtiu vo februári l945 - neskoršie napísal: "V rozhodných okamžicích svého vývoje obracel se vždycky přímo k vrcholům - ve vztazích domácích byl to Masaryk, ve vztazích světových byl to Tolstoj a ve vztazích všelidských bylo to Marxovo učení novodobého socialismu."

Hľadanie pravdy nakoniec skutočne priviedlo Ivana Hálka do radov sociálnodemokratickej strany, ktorej členom bol od konca dvadsiatych rokov. Redaktor Vítězslav Rzounek, ktorý v roku l950 pripravil prvé české vydanie Hálkových Kysúc, a ktoré v pražskom vydavateľstve Orbis vyšlo pod názvom Moje cesta od Tolstého k Marxovi, vo svojom slove na záver napísal: "Nebyla to pro něho lehká cesta a krátká cesta. Prakticky trvala celá desetiletí, která naplnil nejpoctivější prací pro lid. A ačkoliv se v této práci opíral o Masarykův humanismus, neváhal se rozejít s touto ideologií..."

Sám Hálek v roku l943 pri písaní svojho posmrtne vydaného memoárového diela Vzpomínám na TGM podrobne analyzuje túto cestu a viac ako šesť strán venuje objasňovaniu svojho vnútorného prerodu - od stredoškolských liet do prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov. "Ve vyšších ročnících podlehl jsem vlivu Tolstého. Podle mého mínění viděl Tolstoj tak hluboko do člověka, do lidské duše, že mi připadal jako nějaký nadlidský, téměř jasnovidný intelekt... Tolstoj mne přiměl k tomu, že jsem odhozené náboženské pojmy: bůh, duše, nesmrtelnost znova vyhrabal ze starého haraburdí, oprášil a znova uvedl do svého myšlenkového světa. Vliv Masarykův, právě jeho živý zájem o poslední věci člověka, toto úsilí ve mně ještě posílil a prohloubil."

Spomína, ako v neskoršom období, najmä v lekárskej praxi, kde bol v trvalom styku s ľudskou biedou, už nevystačil s arzenálom idealistickej filozofie a premýšľal o novom výklade sveta a života, ktorý by odpovedal aj na jeho sociálne otázky a pochybnosti. S tým, že ho našiel v učení dialektického materializmu a v sociálnej demokracii, sa ani pred dávnymi priateľmi nijak netajil, ale cítil potrebu, aby svoj ideový odklon čo najskôr vysvetlil najmä svojmu obdivovanému, starému radcovi, profesorovi Tomášovi G. Masarykovi, ktorý pre Ivana Hálka bol a navždy aj zostal vo veciach etických najvyššou autoritou.

Masaryk sa vždy rád pozhováral s Hálkom, ktorého už ako študenta - spolu s inými mladými mužmi - rád pozýval na debaty do svojho malostranského bytu. Aj keď po jeho presťahovaní z Prahy do Čadce takéto stretnutia neboli viac možné, neprestali sa jeden o druhého zaujímať a Hálek si mohol dovoliť, aby profesora listom požiadal o radu napríklad vo veci vyhlásenia, ktoré od neho vyžadovali uhorské úrady. Po prevrate T. G. Masaryk ani ako prezident nezabudol na Ivana Hálka a síce zriedkakedy, ale otvorene ako predtým si dokázali vymeniť názory na Pražskom hrade alebo v Lánoch, v Bystričke či v Topoľčiankach.

Raz vo vlaku, ktorým cestoval do Martina, spytoval sa prezident Vavra Šrobára na Hálka, vraj počul čosi o jeho komunistickom zmýšľaní. Šrobár mu podľa pravdy odpovedal, že jeho priateľ je organizovaný sociálny demokrat; podotkol, že kedysi vyznával Tolstého, potom dlho hľadal a azda doposiaľ hľadá. "Tak doufejme, že toto je už poslední stanice jeho hledání...", povedal na to Masaryk.

Táto príhoda predchádzala Hálkovmu pozvaniu do Bystričky. Chcel túto príležitosť využiť, aby sa prezidentovi vyspovedal a požiadal ho o jeho mienku. Avšak rozhovor, ktorý sa uskutočnil v Masarykovej pracovni, nebol spoveďou, ale diskusiou vzájomne sa rešpektujúcich partnerov.

"Pan president zůstal masarykovcem. Ale moji změnu názoru na svět mi nezazlíval. Byl ke mně tehdy přátelštější než kdykoli před tím...", píše Hálek vo svojej knihe Vzpomínám na TGM. "Den nato slyšel jsem od dcr pana presidenta: Táta si včera chválil, že si s dr. Hálkem dobře porozprávěl. Tak gruntovně."

Profesor T. G. Masaryk bol ozajstný demokrat, ktorý si vážil iných, aj keď vyznávali iné názory ako on. Zo všetkých najviac si vážil svoju manželku Charlottu, ktorú si priviedol z amerického Brooklynu a plne rešpektoval, že sa s ním v politických názoroch nestotožňuje. Pre mnohých čitateľov bude snaď prekvapením krátky citát z nekrológu s titulkom Karla Masaryková zemřela v 2. čísle časopisu Akademie - revue socialistická z júna roku l923: "l3. května po páté hodině ranní zemřela Charlie Garrigue Masaryková... Od roku l905 byla organisovaná sociální demokratka a konala hojné dobročinné skutky mezi pražským proletariátem."

Prácou vždy dosť zavalený Ivan Hálek nezostal iba pasívnym prívržencom sociálnej demokracie a sám si ukladal náročné politické a tvorivé úlohy. Podujal sa napríklad na preklad významného diela Fridricha Engelsa Herrn Eugen Dührings Umwälzung der Wissenschaft, známeho ako Anti-Dühring, ktorého prvé české vydanie vyšlo v Prahe roku l933 pod názvom Pana Evžena Dühringa převrat vědy. (Táto kniha ešte aj po 2.svetovej vojne vychádzala u nás s uvedením Hálka ako prekladateľa, hoci ju potom už upravovali a doplňovali podľa moskovského vydania z roku l939.)

MUDr. Ivan Hálek, ktorý bol vtedy už rad rokov primárom detskej nemocnice v Bytčici a aj do Martina často cestoval ako lekársky člen učiteľského zboru školy zdravotných sestier, bol veľmi činným lektorom sociálnodemokratického výchovno-osvetového spolku, Robotníckej akadémie v Žiline. Bola to inštitúcia, založená v Prahe už roku l896 ako Dělnická akademie, ktorá vydržiavala školu v rade miest, zriaďovala knižnice a čitárne, poriadala rôzne vzdelávacie akcie, prednášky a kurzy, ale i filmové a divadelné predstavenia a exkurzie. Prvé slovenské pobočky vznikali začiatkom dvadsiatych rokov a pracovali v Bratislave, v Žiline a postupne aj v ďaľších mestách - v Košiciach, Trnave, Hlohovci, Leviciach a v Spišskej Novej Vsi, kde Hálkova príkladná aktivita našla v radoch ľavicovo a protifašisticky orientovaných intelektuálov mnoho obetavých nasledovníkov.

Práve takéto zameranie však bolo tŕňom v oku tým slovenským politikom, ktorí sa pripravovali na rozbitie jednoty Čechov a Slovákov a na jeseň roku l938 dosiahli na Slovensku zákaz tohto spolku sociálnej demokracie. O necelý rok neskoršie, už po vzniku Slovenského štátu, bol aj Ivan Hálek ako štátny zamestnanec českej národnosti zbavený služby a vyhostený, čo znamenalo, že nastal koniec jeho lekárskeho, zdravotno-výchovného a pochopiteľne aj politicko-vzdelávacieho pôsobenia.

JURAJ SZÁNTÓ


Zpět na obsah