SLOVENSKÉ DOTYKY
 

DO YOU SPEAK EUROPEAN?

Podobnú zdanlivo absurdnú otázku položil autor tohto úvodníka kedysi v roku 1999 na stránkach legendárneho týždenníka Literární noviny. Znela vtedy "Do you speak Slovak?" a odštartovala debatu o strate zrozumiteľnosti slovenčiny pre české deti. Dnes ide o všeobecne známy, hoci nepríliš koncepčne riešený problém.

Podobné znenie otázky má svoje oprávnenie - ide znovu o problematiku zatiaľ (u nás) ignorovanú, ktorú však nemôžeme obísť. Takže: Do you speak European? Oficiálne určite áno, veď úradným jazykom EÚ sú všetky úradné jazyky členských krajín. Dnes má dvadsaťpäťčlenná Únia už dvadsať úradných jazykov, medzi nimi aj češtinu, slovenčinu či maltčinu, ktorou hovorí len 350-tisíc ľudí.

Vyzerá to sympaticky. Novopečenú poslankyňu Európskeho parlamentu za slovenskú Stranu maďarskej koalície Edit Bauer nadchla možnosť hovoriť v parlamente rodným jazykom natoľko, že chce iniciovať, aby sa aj v Národnej rade SR mohlo vystupovať v jazykoch národnostných menšín. Nie je cieľom tohto úvodníka posudzovať tento návrh, je to otázka politického rozhodnutia. V každom prípade však treba zdôrazniť, že Edit Bauer nemá celkom pravdu, že v Európskom parlamente môžu poslanci hovoriť svojím rodným jazykom. Môžu hovoriť štátnymi jazykmi členských krajín. Takže napríklad aj po maltsky, nie však už po katalánsky, hoci týmto jazykom hovorí dvadsaťkrát viac občanov EÚ než už maltčinou, ale aj dvakrát viac než slovenčinou. Rovnako nemôžu poslanci hovoriť po rómsky (a olašskorómsky), hoci aj tento jazyk používa určite viac občanov EÚ, než slovenčinu. Svojím jazykom nemôžu hovoriť ani Galícijčania, Baskovia, Frízovia, či pobaltskí Rusi, karpatskí Ukrajinci a Rusíni, nemeckí Turci a Kurdi alebo francúzski Arabi...

Aj oficiálny stav v jazykovej oblasti teda niektorých občanov únie uprednostňuje pred inými. Neoficiálny je však ešte celkom iný. Dvadsať úradných jazykov je totiž obrovský praktický problém. Nielenže do nich musí byť preložený každý dokument, ale na najvyššej odbornej úrovni musí byť zabezpečené aj tlmočenie medzi ktorýmikoľvek dvoma z nich - to predstavuje 420 kombinácií typu estónčina-maltčina. Nemožno sa teda čudovať, že úradné jazyky sú si síce rovné, ale v skutočnosti sú si niektoré "rovnejšie". Na oficiálnych internetových stránkach Európskej únie nájdete v češtine či slovenčine naozaj len to najzákladnejšie (nehľadiac na neuveriteľnú skutočnosť, že pre češtinu sa tam nepoužíva skratka CZ, ale CS, zodpovedajúca Česko-Slovensku). Čo je však závažnejšie, napríklad aj výzvy na podávanie žiadostí o granty v jednotlivých programoch vychádzajú iba v niektorých jazykoch - napríklad iba v angličtine, francúzštine a nemčine, proti čomu vehementne protestuje Španielsko i ďalší. A ani tieto tri jazyky si nie sú rovné, lebo resumé je potrebné predložiť povinne v angličtine a voliteľne v jednom z dvoch ďalších jazykov výzvy. Zvyšok žiadosti môžete vyplniť v ktoromkoľvek z dvadsiatich jazykov únie, na každom školení vám však vysvetlia, že to nemáte robiť, ak nechcete, aby vašu päťdesiatstránkovú žiadosť za päť minút prerozprával do angličtiny do problematiky nezasvätený tlmočník...

Angličtina je zvýhodňovaná aj inými spôsobmi - preklady sa väčšinou robia cez ňu, teda napríklad z estónčiny do angličtiny a z angličtiny do maltčiny, väčšina politikov, úradníkov a diplomatov v EÚ sa spontánne medzi sebou rozpráva po anglicky. Tento stav má samoposiľujúci efekt, pretože iné jazyky, práve preto, že sa pri tvorbe európskej politiky menej používajú, často ani nestihnú reagovať na všetky terminologické novotvary a preberajú jeden anglizmus za druhým.

To však naráža na stále tuhší odpor, napríklad Francúzov, Nemcov či Španielov. Veď napokon z francúzskeho pohľadu je európska integrácia takmer predovšetkým bojom proti amerikanizácii a všadeprítomnej angličtine, bojom za vytvorenie silného konkurenta USA a súčasne za zachovanie európskej rôznorodosti. Stále naliehavejšie sa však vnucuje otázka, či je možné oboje súčasne - silná spoločná Európa i jej kultúrna a jazyková diverzita. A pokiaľ sa ukáže, že oboje možné nie je, čomu dá vývoj prednosť? V ohrození je aj jeden zo základných princípov Európskej únie - komunikačná rovnosť. Aj tí, ktorí si naozaj dobre osvoja angličtinu, sú pri diskusii s rodeným Angličanom v nevýhode. Môžu byť prevalcovaní nie silou argumentov, ale väčšou jazykovou istotou. Práca v cudzom jazyku im bude vždy trvať dlhšie a stáť ich viac úsilia. Nehľadiac na to, že väčšina občanov EÚ hovorí nanajvýš basic English. To, že sa vytvára úzka vrstva "medzinárodných Európanov" problém nerovnosti nerieši, ale skôr prehlbuje. Príslušníci malých národov, medzi ktoré patria aj Česi a Slováci, majú dvojnásobný dôvod na obavy. Ich jazyky sa totiž skutočne môžu postupne stať druhoradými - so situáciou, keď elity hovorili po nemecky či po maďarsky, naše národy už svoju skúsenosť majú.

Opozícia voči presadeniu angličtiny ako "hlavného jazyka" EÚ sa prejavuje rôzne. Napríklad snaha o presadenie novej lingua franca, akejsi latinčiny nového veku, je zrejme mŕtvo narodeným dieťaťom, hoci priaznivci rôznych esperánt môžu byť iného názoru. Presadenie akejsi "veľkej trojky" či "veľkej štvorky" je už reálnejšia, aj keď i to by bolo večným bojom ostatných "veľkých" s "ešte väčšou" angličtinou. Pre malé jazyky to však riešenie nepredstavuje. Ochrana týchto jazykov a malých literatúr sa zrejme musí stať jednou z priorít európskej politiky. Nech tak či onak, s týmto problémom sa budeme, pokiaľ projekt európskej integrácie dovtedy neskrachuje, všetci potýkať dlhé roky - menšie národy sa tak vlastne ocitajú v postavení národnostných menšín a musia sa od tých tradičných učiť...

VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah