Poviedka 2005

ČO SI MYSLÍ PREDSEDA POROTY

Poviedok sa na Slovensku vlani urodilo tak na dve dreziny. Ani to nie je málo. Vyše päťsto z nich poslali autori alebo ich frajerky, učitelia, či kamaráti, do autorskej literárnej súťaže POVIEDKA 2005. Predpokladám, že s úmyslom dozvedieť sa, či to moje písanie zaujíma aj niekoho iného než najbližší okruh priateľov. Posielali ich súc pripravení na všetko. Na závratný úspech predovšetkým.

Intelektuálski zakuklenci potĺkajúci sa po horných poschodiach Veže nadradenosti sa radi dávajú počuť, že poviedkárska súťaž je nezmysel a priori. Akékoľvek súťaživé porovnávanie sa prieči zásadám slobodnej tvorby, mrnčia spoza rozvibrovanej neoholenej aury. Predpokladajme, že majú pravdu. Umenie sa objektívne hodnotiť nedá. Kto vie odmerať talent? Ukázať prstom na zárodok génia? Šéfredaktor mienkotvorného denníka?! Ani nápad! Nadhľad nedovolí. Istrijskému intelektuálovi je ťažko dovidieť za Michalskú bránu. Jednoduchšie je všetko vyrušujúce odmietnuť. Príčinlivé hmýrenie rozbujdošených talentíkov z vidieka predovšetkým.

A možno poviedkársku súťaž naozaj nepotrebujeme. Veď máme desiatky výživných literárnych časopisov, košatú dennú tlač. Redaktori do roztrhania tela prinášajú nové mená a ich tvorbu. Venujú sa im v stovkách recenzií, rozhovorov, medailónov. To nie sú recenzie! To sú pajány! Zasvätene píšu o nuansách procesu tvorby. Fajnové čítanie je to. Aj po rokoch je radosť listovať v ich reportážach z besied s básnikmi, poviedkarmi a všakovakými spisovateľmi. Brilantne formulované otázky. Dych vyrážajúce postrehy. Kto vie čítať medzi riadkami recenzií, často sa dozvie viac, než spisovateľ vôbec kedy tušil! Šéfredaktori periodík denne viackrát a s rozžiarenou tvárou prebehnú cez ulicu, aby pozdravili svojich autorov. Vypýtali autogram pre verných čitateľov.

Renomované vydavateľstvá majú v teréne svorky literárnych agentov. Od Kamenice nad Cirochou po Láb. Klopú, zvonia, búšia na dvere občanov. Často uprostred noci. Nemáš rukopis, nemáš rukopis? Žobrú, prosia, nariekajú. Aspoň aforizmus, keby... Tie najlepšie slovenské edičné domy vydávajú v podstate každú rozvitejšiu vetu. Vo veľkých nákladoch. S portrétmi autorov v nadživotnej veľkosti popri diaľniciach Európy. Naše odborné školstvo, kultúrne inštitúcie a predovšetkým Matica slovenská?! Škoda hovoriť! Vychovávajú, zveľaďujú, uchovávajú, reprezentujú. Ľudstvo si nevie predstaviť sofistikovanejší systém práce s dušou, mysľou a egom autora.

Áno. Máme hustú sieť zabehaných mechanizmov, ktoré talentom nedovolia ostať neobjavenými. Vedú už jeho prvé kroky. Veď spomeňme len tie stovky vzorových slohových prác. Hory pravítok polámaných na neposlušných žiakových prštekoch. Áno, bolí to. Ale systém neuhne. Istou a skúsenou rukou si mladého tvorivca podáva a všakovako pestuje, až z neho urobí obdivovaného a váženého Majstra slova, aby jedného dňa mohol s pocitom oprávnenej hrdosti zasadnúť v Klube spisovateľov na Laurinskej ulici a tam sa prepiť až na Národný cintorín. K ostatným velikánom.

Ale čo ak sa mýlim? Čo ak to tak nie je? Ako by potom vyzerala cesta poviedky úplne neznámeho autora z kraja mapy Slovenska na literárne výslnie? Alebo aspoň do hlavného prúdu? Ako môže zajakavý jurodivý výrastok dostať šancu? Alebo aspoň príležitosť nazrieť do hlbokých očí bardov, ktorí mu stlali cestu? Neviem.

Omína ma tušenie, že ani keď mojim euforickým výpočtom škrtneme dve nuly, nebude obraz deravosti nášho sita na talenty zodpovedať biede skutočnosti. A to už také veselé nie je. Čo potom s nesúťaživou pravdou emočne podchladených intelektuálov? V takom prípade vďaka za Poviedku. A za jej deviaty ročník.

Do zborníka POVIEDKA 2005 sa dostalo jedenásť poviedok. Považujme ich tým za ocenené. Právom. Ocitli sa tu na základe pravidlami súťaže skorigovanej sumy subjektívnych rozhodnutí. Ocenené poviedky reprezentujú to najzaujímavejšie, čo tento rok do súťaže prišlo. Svojím príklonom k príbehu. Rôznosťou autorského prístupu k nemu. Pestrosťou literárneho jazyka. Šesť ocenených poviedok napísali mladé dámy. Možno sa niekomu chce tento fakt nadhodnocovať. Znamená to však iba toľko, že v zborníku bude viac pekných tváričiek ako po iné roky.

Zvyšných štyristoneviemkoľko poviedok nepovažujem za nadprodukciu. Netreba nad nimi bezradne postávať. Tí, ktorí to myslia s písaním vážne a sú intelektuálne kompetentní, už aj tak pracujú na tom, aby nám to všetkým ukázali. Čo najskôr, v čo najväčšej paráde, možno už o rok. Možno už ukazujú. Držme im palce.

Každé ďalšie slovo na adresu ocenených poviedok by bolo nutné považovať za návod na použitie. A na to ocenené poviedky odkázané nie sú.

SILVESTER LAVRÍK