ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ
 

Poviedka 2004

ABSOLÚTNY SLUCH

E mol

Stojím uprostred haly železničnej stanice a bojím sa vyjsť von. Striehne tam na mňa panika. Nič iné sa nedalo čakať. "Kto zle začne, zle aj skončí!" ozýva sa mi v hlave mamičkin hlas. Obávam sa, že má pravdu.

Okrem mňa je v hale päť zarastených mužov v rôznych stupňoch opitosti s veľkými cestovnými taškami. Chodia von fajčiť. Dvere otvárajú prudko. Po každý raz sa zaseknú a do haly sa valí mrazivý vzduch. Trpezlivo ich zatváram. Rýchlik domov odchádza o necelých päť hodín a nemienim ochorieť.

"Ty raz veľmi zle skončíš!" hovorí mi v hlave mamička. Už len necelých päť hodín čakania, ďalších päť hodín cesty a budem môcť dvakrát krátko a raz dlho stlačiť staré dobré des a vďačne sa spustiť na kolená. Natrvalo. Mamička neodpúšťa.

Potia sa mi ruky v jasnomodrých rukaviciach. Od tepla to nie je. Uplietla mi ich mamička pod stromček. Bezradne hľadím na kyticu ruží zabalenú v lesklom celofáne a neviem, čo s ňou. Mamičke ju nemôžem dať a vhodiť ju do odpadkového koša sa hanbím. Musím počkať, až budem aspoň chvíľu sám. "Zapamätaj si, Július, že charakternú ženu môže v jej ťažkom živote potešiť jediná vec - poslušný muž!" Mamička v mojej hlave je zúrivo hlasná. Bláznivo túžim, aby som jej mohol ovládať volume. Keď hovorí mamička, musia mi žiariť oči načerveno ako leddiódy. Mamička pozná iba overdrive.

Okamih, keď som sa z tabule s odchodmi spojov dozvedel, že žiadny iný ako zmeškaný neprichádza do úvahy, bol tretí najhorší v mojom živote. V prvej chvíli som si chcel ľahnúť na zem a rozplakať sa. Našťastie som si všimol, že je špinavá. "Muži dokážu iba dve veci - piť ženám krv a chodiť špinaví!" zavrieskala mamička v hlave. Tak som si sadol na zúfalo nepohodlnú drevenú lavičku a pokúsil som sa premyslieť, čo budem robiť. Na nič som neprišiel, iba sa vo mne do neznesiteľnosti vystupňovala túžba po des zvončeka na mamičkiných dverách a po istote, že všetko bude také isté, ako bolo celých tridsať rokov.

Chlapi ešte stále chodia fajčiť do neznesiteľnej zimy pred stanicou. Občas sa niektorý z nich pokúša volať z mobilného telefónu a potom s nadávkami oznamuje ostatným, že Štefan, Milan alebo Stano nemôže, kurva, prísť.

Odhodlávam sa vhodiť do automatu desaťkorunáčku, vytočiť mamičkine číslo a povedať jej, že som na ceste domov. Desať hodín neistoty nevydržím. Nevydržím už ani minútu.

Stojím pri automate a pozerám sa na kufor, ktorý som nechal na lavičke. Je to starý červenohnedý lepenkový kufor. Na hornej strane má obrázok skupiny Elán. Našiel som ho v štúdiu. Bol v ňom fragment Sonáty mesačného svitu a zlomená taktovka. Je to druhý kufor v mojom štyridsaťročnom živote. Ten prvý si pred tridsiatimi rokmi zobral otec. "Špinavý lenivý vyjebaný bezcharakterný kokot!" vrieska v hlave mamička a hlas jej pri slove kokot skáče o nepríjemne hysterických deväť aj štvrť tóna vyššie. Najhoršie nadávky, aké mamička pozná, sú: špinavý, lenivý a bezcharakterný. Ak chce ich účinok ešte zvýšiť, pridá k nim slová chlap alebo muž. Vulgárne sa vyjadruje, iba keď rozpráva o otcovi.

Ešte nezavolám.

Traja chlapi vonku fajčia a dvaja stoja chrbtom ku mne. Jeden drží v ruke fľašu alkoholu a nalieva do plastového pohára. Druhý krája vreckovým nožíkom hrubé kolieska zo štangle suchej salámy. Ešte pred chvíľou hlasno nadávali, že je zatvorený staničný bufet. Využívam príležitosť a hádžem kyticu do koša na odpadky. Kupoval som ju tesne pred odchodom rýchlika a nevedel som sa rozhodnúť, či mám dať prednosť cene, alebo efektu. Kým som so sebou uhral prijateľný kompromis, rýchlik odišiel a musel som dve hodiny čakať na ďalší. Preklial som okamih, keď som dal mamičke zapravdu a nekúpil som si mobilný telefón. Pršalo a stál som v daždi desať minút, kým som sa dostal k jednému z troch funkčných automatov a vyťukal Lýdiino číslo.

Lýdia intonuje neporovnateľne lepšie ako mamička. Viem to, lebo mám absolútny sluch. Tvrdia to o mne. Ale nemám. Keby som mal, bol by som z mamičkinho hlasu už tridsať rokov šedivý. Alebo mŕtvy.

Sluch mám po otcovi. Hrával na husliach vo Viedni. Kde je teraz, neviem. Neodvážil som sa po ňom pátrať. Odišiel z môjho života o pol tretej v noci v deň mojich desiatych narodenín. Zobral so sebou náš jediný kufor. Do tretej rána po ňom zostali darčeky zabalené v dvoch veľkých škatuliach. Potom ich mamička rozbila kladivom a spálila v peci ústredného kúrenia spolu s otcovými fotografiami.

Zatváram oči a opakujem si: "Musíš, musíš, musíš!" Idem k automatu a zdvíham slúchadlo. Počúvam komorné á. Vhadzujem desaťkorunáčku, vyťukávam predvoľbu. Oznamovací tón stíchne, v uchu mi hlasno šumí ticho. Zhlboka sa nadýchnem, doťukávam celé číslo, do krvi sa mi valí adrenalín. Telefón je naďalej tichý.

Nerozumiem. Skladám slúchadlo. Desaťkoruna zostáva v automate. Inú nemám. Chvíľu mám radosť. Rozhovor s mamičkou sa odkladá. Ale skutočne iba chvíľu. Kým sa dostanem k ďalšiemu automatu, vzdialenému ktoviekoľko kilometrov, stane sa moja zúfalá situácia beznádejne zúfalou. Asi budem musieť prehodnotiť rebríček najhorších životných okamihov. Do haly vbieha jeden z mužov a kričí: "Kurva, chlapi, autobus!"

Pamätám si, že som bežal po kufor. Pamätám si aj to, ako som sa vrátil od dverí, aj ako som vyberal kyticu z odpadkového koša. Ešte si pamätám na muža, ako hovorí inému mužovi: "Idú z týždňovky. Z Čiech. Traja a šofér. Prázdny autobus. Leháro ako sviňa. Už som si, kurva, myslel, že tu budem nocovať." A pamätám si aj to, ako som šoférovi povedal: "Jeden ku Lýdii. Prosím." Z tmy autobusu sa ozval smiech. Hlboký a chrapľavý. Taký hlas som predtým počul iba raz. Mal ho na zlomok sekundy dvadsať rokov starý reproduktor JBL, keď si naň vďaka vlastnej opitosti a mojej nepozornosti pripojil vedúci skupiny Infernator svoj zosilňovač a basovú gitaru.

G dur

Pracujem v rozhlase ako hudobný režisér. Nemám na to žiadnu kvalifikáciu okrem vynikajúceho sluchu. Keď som mal desať rokov, prestal som chodiť do hudobnej školy. Husle som odvtedy nedržal v ruke, aj keď som po nich často a veľmi túžil. Vyučil som sa za krajčíra, lebo si to želala mamička. Aj ona je vyučená krajčírka. Učňovské skúšky som urobil iba vďaka tomu, že bola spolužiačkou a najlepšou priateľkou riaditeľky školy, pani Púčikovej. Už nie je. Pred dvadsiatimi rokmi pani Púčiková zomrela na svoj prvý a posledný infarkt. Moje ruky s dlhými ohybnými prstami sa odvtedy, ako im boli odopreté husle, nehodia na nič. Na vojenskej službe som nebol. Mamička šila pre manželku veliteľa okresnej vojenskej správy aj pre jedinú sestru hlavného odvodového lekára. V rozhlase ma majú za čudáka. Nedivím sa im. Som čudák. Neznášam iný zvuk ako čisté tóny. Svet je plný neznesiteľného hluku. Najväčší, ešte väčší ako punková skupina Sanovabič, robí mamička. Ale mamičku poslúchať musím.

Punkovú skupinu mi na frekvenciu pridelili zo žartu. Radi so mnou žartovali. Povedal som vedúcemu skupiny, gitaristovi Fakymu: "Pán Dobrodenko, boli by ste taký láskavý a naladili si gitaru? Ak nemáte vlastnú ladičku, rád vám požičiam štúdiovú." Prekvapil som ho. Viem to podľa toho, že mu vypadla z úst cigareta. Asi nerátal s tým, že poznám jeho občianske meno. Žiaden zázrak. Na krstný list nahrávania sa nepíšu prezývky. Rýchlo sa spamätal a stihol cigaretu tesne nad zemou nakopnúť vojenskou topánkou. Povedal: "Ti jebe?! Do piči, ti jebe, ty výmrd?!" Šiel som rovno za riaditeľom a okamžite som podal výpoveď. Pravdaže ju neprijali. Mal som a mám najlepší sluch v rozhlase. Ako netopier.

Ešte horší ako Sanovabič sú speváci recyklovaných šlágrov. Hlavne jeden s mohutnými zle nafarbenými fúzami. Na frekvencie s ním sa duševne pripravujem najmenej týždeň dopredu. Jeho však nemôžem odmietnuť. Je to mamičkin najobľúbenejší spevák. Horší sluch ako on má len mamička.

Myslel som si, že v živote ma okrem cesty do práce, práce a jedla už nič nečaká. Mýlil som sa. Takisto som sa mýlil, keď som si myslel, že som asexuálny odvtedy, ako mi v deň mojich desiatych narodenín mamička polámala na prstoch pravej ruky sláčik. Myslela si, že sa hrám s vtáčikom.

Ale dovčera sme nahrávali CD pani Lýdii, mamičkinej ďalšej obľúbenej speváčke. Práca šla prekvapujúco rýchlo, pretože pani Lýdia intonovala čisto a do štúdia prišla pripravená. Je to vysoká príjemne voňajúca bruneta. Ľubo, zvukový režisér, povedal: "Pred sto rokmi bola pôjebná. Teraz z nej opadáva omietka." Rozosmial som sa. Sto rokov určite nemala. Mohla byť odo mňa staršia najviac ak o desať rokov. CD sme nahrali aj zmixovali bez väčších problémov a zostalo nám ešte niekoľko hodín. Pani Lýdia kúpila v bufete víno, chlebíčky a zákusky a pohostila nás. Alkohol nepijem, lebo mamička to nemá rada. Ale chlebíčky aj zákusky mi chutili. Väčšinu vína vypila pani Lýdia. Neprestajne mi o niečom rozprávala. Neviem o čom, lebo som sedel v kresle a vnímal len jej príjemný alt. Odrazu som si uvedomil, že sme v štúdiu sami a ona ma drží za vtáčika. Viem, že je smiešne, ak dospelý muž volá svoj pohlavný úd, svojho lomcováka, chuja, čuráka, jebáka, vrtáka, šulina, kokotisko, vtáka, nitriansku salámu, kladivo na čarodejnice, buchar, oného a čojaviemčoešte vtáčikom. Ale slovo vtáčik sa mi nezmazateľne vrylo do pamäti spolu s trieskami zo sláčika a neznesiteľnou bolesťou v polámaných prstoch. Celý som sa preladil o oktávu vyššie. Vtáčik sa mi zmenil na vtáka. Potom si pani Lýdia kľakla vedľa mňa, vtáka si zobrala do úst a bol z neho chuj. Pani Lýdia niečo povedala. Bola to krásna minimalistická kompozícia pre flautu a alt. Ani som sa nepohol. Potom sa postavila a na štyri doby si vyhrnula sukňu, odsunula nabok pásik bielych nohavičiek, nastavila sa tesne nado mňa a prudko mi dosadla na kokotisko. Začala sa pohybovať. Najskôr vo štvorštvrťovom, potom sedemštvrťovom a ku koncu v dvojštvrťovom rytme. Od adagia prešla k maestoso, na chvíľu vyskúšala allegretto a con molto, až sa dostala cez vivace k prestissimu. Po celý čas do nej a z nej s mľaskotom vchádzal a vychádzal môj buchar. Jej počiatočné malé gé sa vo finále zmenilo na zriedkavé malé cé. Nebolo síce čisté, bol k nemu pridaný chrapľavý, ale impozantný podtón. Celý som sa rozozvučal vysokým hrudným cé. Delili nás tri oktávy a aj tak sme boli jeden hlas. V nekonečne dlhej kanonáde som do nej vytetoval celú partitúru a na chvíľu zomrel.

Pani Lýdia zo mňa prudko vyskočila. Prebral som sa. Otočil som hlavu a vo dverách som videl stáť slečnu Julianu, produkčnú nášho štúdia a od smrti pani Púčikovej jedinú dcéru najlepšej mamičkinej priateľky. Mamička mi občas zo žartu povedala: "Nebudem tu naveky, Julko. Musíš mi sľúbiť, že rok po mojej smrti sa oženíš so slečnou Julianou!" Ale neusmievala sa pri tom. Slečna Juliana mala dokorán otvorené ústa, krikľavočervenú tvár, vypučené žabacie oči a v ruke držala papier. Povedala: "Priniesla som vám, pani Lýdia, ten recept na bažanta nadivoko, čo som vám bola sľúbila."

Bolo zle. Bolo veľmi zle. Druhé najhoršie zle v mojom štyridsaťročnom živote. Tak som sa ponáhľal domov, že som si zabudol zapnúť rázporok. Starenka, čo sedela vo vlaku oproti mne, povedala: "Budete ma fotografovať, mladý pán?" "Prečo?" spýtal som sa. "Lebo podľa všetkého tu o chvíľu vyletí vtáčik." Z posledných síl som zo seba vytlačil ospravedlnenie, zapol som sa a tuho som zatvoril oči. Dúfal som, že zaspím a zobudím sa na konečnej, v nejakom lepšom svete. Bolo to zbytočné. V hlave mi vrieskala mamička: "Ak raz z teba vyrastie kurevník ako ten kokot tvoj otec, zabiješ ma! Rozumieš?!

Nadobro ma vyciciaš z krvi!" Voľakde v mozgu sa mi zaseklo tlačidlo repeat one. Tých pársto metrov zo stanice k domu som bežal zo všetkých síl. Zostával mi posledný kúsok nádeje, že slečna Juliana mamičke nezavolala. Alebo možno v rozhlase zhavarovala telefónna sieť a ukradli jej mobil. Alebo... Neveril som tomu. Pohľad, akým sa na mňa pozrela, keď Lýdia vychádzala z miestnosti a povedala: "Ty máš naozaj absolútny sluch, Július. Zavolaj mi, keď budeš opäť precvičovať etudy", mi nedával žiadnu nádej. Ale možno si na schodoch zlomila nohu. Bežal som a bežal. V dome sa svietilo vo všetkých oknách. Iba vo verande bolo tma. V zúfalstve som hľadal telefónnu prípojku, aby som ju mohol vytrhnúť. Žiadnu som nenašiel. Aj tak neviem, ako vyzerá. Dvere boli zamknuté, zvnútra bol v zámke vložený kľúč. Sadol som si na zem a rozplakal som sa. Niečo podo mnou zachrapčalo. Postavil som sa a zažal svetlo. Na koberci ležalo rozdupané CD pani Lýdie. Za dverami niečo šuchlo. "Mamička?" povedal som opatrne. "Kurevník! Kurevník ako ten kokot tvoj otec! Zmizni a už sa nevracaj!" zavrešťalo spoza dverí. "Mamička..." povedal som pomedzi vzlyky. "Na kolenách pôjdeš vedľa mojej rakvy, ty upír! Ty chlipný vrah!" Postavil som sa a odišiel som nazad na stanicu. Práve do nej vchádzal vlak. Vyzeralo to ako pokyn osudu. Vrátil som sa do rozhlasu a zavolal som Lýdii na číslo, ktoré sa mi nezmazateľne vypálilo do notových čiar.

Lýdia mi nedovolila dopovedať ani meno. Zo slúchadla ma pohladil jej hlboký hlas: "Musíš so mnou žiť, Július. Sedím vo vlaku a cestujem na chalupu. Vezmeš si na týždeň dovolenku a prídeš za mnou. Všetko viem. Za dvadsať rokov si si nevybral ani deň. Tvoja matka mi už volala. Nechcem ti opakovať, čo mi povedala, pretože som dáma. Prídeš za mnou. Budeme týždeň súložiť. Potom sa vrátime do mesta a ty sa nasťahuješ ku mne. Po celý čas budeme súložiť. Oblečiem ťa. Vykŕmim ťa ako prasa. Vylezieme na kopec nad dedinou, osúložíš ma zozadu a spálime tie obludné pletené rukavice aj čiapku. Ty budeš robiť hudobného režiséra a ja budem spievať. Budeme spolu žiť a súložiť. Teraz polož. Zistím ti spoje a o chvíľu zavolám, ty absolútny sluch." V živote som nepočul nič krajšie. Ani na CD Berlínskych filharmonikov.

E mol6

V autobuse je tma. Kráčam úzkou uličkou pomedzi obrysy chlapov a premýšľam, kde nájdem Lýdiu. Do telefónu mi síce vysvetľovala, ako sa k nej dostanem, ale nevenoval som tomu pozornosť. Bál som sa, že sa mi roztrhnú nohavice, gombíky z rázporku preletia cez stenu, križovatku a zaryjú sa meter hlboko do múrov ministerstva komunikácií. A okrem toho ma mala čakať.

Sadám si do radu za šoféra, bližšie k uličke, ale nie nad koleso. V autobuse je čudný zápach. Nevšímam si ho. Mám dobré uši, nie nos. Chlapi idú z týždňovky. Ťažko pracovali, majú právo trocha zapáchať. Vkladám si do uší vatu. Pletenú čiapku sťahujem čo najnižšie. Zajtra ju rituálne spálime na kopci nad dedinou. Zaspávam.

Prebúdzam sa na mokro v rozkroku. V diaľke niekto príšerne jačí. Uvedomujem si, že mám v ušiach vatu a hrozne sa preľaknem, že jačí mamička, lebo som sa počúral. Bojím sa otvoriť oči.

Naposledy som sa počúral na moje desiate narodeniny. Večer predtým som sa s otcom dlho hral pri klavíri. Nebol doma niekoľko týždňov a nevedel som sa ho nabažiť. Nakoniec ma mamička ráznym príkazom odvelila do postele. Prehadzoval som sa a premýšľal, aké darčeky mi otec k zajtrajším narodeninám priviezol z Viedne. Podľa tvaru som v jednej zo starostlivo zabalených škatúľ tušil zázrak nad zázraky - elektrofonický organ. Prebudil som sa na šuchot z kuchyne. Hodiny nad mojou posteľou so svetielkujúcimi raketami namiesto ručičiek leteli k druhej hodine nadránom. Cez pootvorené dvere som zbadal mamičku, ako sa hrabe vo vreckách otcovho saka. Na chvíľu znehybnela. Vytiahla z náprsného vrecka biele nohavičky, oveľa menšie ako tie, ktoré pravidelne sušila na šnúre v záhrade. Prudko sa otočila a ja som ledva stihol zatvoriť oči. Počul som, ako sa potichu otvorili dvierka na skrinke, kde si mamička odkladá svoje veci. Potom sa ozvala zásuvka na kuchynskej linke. Nevedel som si dať tieto dva zvuky dokopy. Opatrne som pootvoril oči. Mamička už v kuchyni nebola. Vyliezol som z postele a po špičkách prešiel ku dverám do spálne. Priložil som oko ku kľúčovej dierke. Bol spln a cez záves na okne prenikalo svetlo. Zbadal som mamičku, ako sa skláňa nad otcom. V pravej ruke držala tĺčik na mäso a v ľavej niečo tenké a lesklé. Práve to kládla otcovi k hlave. Uvedomil som si, že je to ihlica na háčkovanie rukavíc a smeruje do otcovho pravého ucha. Zvrieskol som a od strachu som sa počúral. Ďalej mám v hlave len útržky. Pamätám si mlčanlivého otca a kufor. Pamätám si, ako ma neznesiteľne boleli uši a svrbelo celé telo. Pamätám si, že som sa práve škrabal na vtáčikovi, keď si to mamička všimla. Pamätám si aj to, ako sa v pivnici premenili na trosky a popol ozajstný elektrofonický organ a stavebnica Lego.

Jačanie je neznesiteľné. Opatrne si siaham rukou do rozkroku. Cítim lepkavú tekutinu. Uvedomujem si, že sedím v idúcom autobuse. Jačanie sa stupňuje. Hluk je väčší ako pri hlasovej rozcvičke koloratúrky. Tvár mi zasahuje horúca tekutina. Otváram oči.

B 13/E

Autobus je zaliaty mesačným svetlom. Na sedadle predo mnou sa zúfalo trepe jeden z chlapov zo stanice. Neznámy muž sa nakláňa ponad operadlo a holými rukami mu trhá hrdlo. Do výšky strieka tmavá tekutina. Mesačné svetlo ju rozsvecuje. Do tváre mi udiera ďalšia horúca vlna. Nevládzem sa pohnúť. Je to takmer také hrozné ako mamička s ihlicou a tĺčikom v rukách.

Neznámy muž sa nakláňa k roztrhnutému hrdlu a mľaskavo pije. Spúšťam sa po mokrom sedadle na zem a udieram sa o čosi mäkké a klzké. Pokúšam sa vstať. Všade okolo mňa je smrad. Črevá. Sú to črevá! Patria mužovi, ktorý sedí v rade na opačnej strane uličky. Do naširoko roztvorených očí sa mu naveky nahral mesiac. Vnútornosti, ktoré sú všade naokolo, už nepovažuje za vlastné. Aj tak to už nie sú vnútornosti.

"Zobuď sa! Okamžite sa zobuď!" opakujem si neustále. "Kto zle začne, zle skončí!" zvrieskne vo mne mamička. "Mala som vás ohlušiť oboch naraz!" Napĺňajú sa mi najhoršie sny. Nahrávam začínajúcu deathmetalovú skupinu. A mamička spieva. Najstrašnejšie na tom je, že som nezošalel. Toto je skutočnosť.

"Drž piču! Choď do piče aj so svojím falošným škrekotom!" kričím zo všetkých síl. Mamička zmĺkne. Po prvý raz za tridsať rokov. Stíchne aj autobus. Počuť iba motor a mesačný svit. Pozerajú na mňa tri páry červených očí. Ja a krvavé oči Marshallov. Musím vstať, vypnúť režijný pult a čo najdôstojnejšie odkráčať. Kladiem ruku na sedadlo, aby som si vylepšil stabilitu. Šmýka sa. Zašuchoce celofán. V ruke držím kyticu červených ruží. Moje dlhé od zlých zrastov hrčavé prsty ju pevne zovrú. Jediným rýchlym švihom ju stonkami vrážam do rubínového oka predo mnou. Ozýva sa nádherný vysoký tón. Taký vysoký, že ho nechcem identifikovať. Jedno po druhom praskajú tri sklá. Valí sa cez ne sneh.

Všetko na svete je hudba. Škoda, že väčšinou falošná.

V hlave mám jasno a čisto. Viem, že keď sa mi podarilo umlčať mamičku, zvládnem všetko. Veď je to iba primitívny deathmetal.

Vyskakujem na sedadlo, beriem zo sieťky vedľa hlavy kufor a skáčem po sedadlách, aby som sa vyhol krvi, črevám a kusom mäsa. Chcem sa dostať ku dverám. Chodbičkou sa ku mne blíži druhý pár červených očí. Nie je to človek. Nemôže to byť človek. Vznáša sa asi dvadsať centimetrov nad dlážkou. Viem, že ku dverám to nestihnem. Udieram kufrom z celej sily do najbližšieho obloka. Sklo drží, kufor sa otvára. Sype sa z neho Sonáta mesačného svitu, čisté tričko, trenírky a zubná kefka. Všetok môj rozhlasový majetok. V tej chvíli sa tvor na mňa vrhá. Je to zvláštne. Počujem ho oveľa skôr, ako vidím. Tento gitarový riff ma nemá čím prekvapiť. Zohýnam sa. Tvor mi letí ponad hlavu a vráža do obloka. Okno plače v tisíckach drobných sklených sĺz. Tvor letí oknom a napichuje sa na vrchol oceľovej makety smreka pri ceste.

Opäť sa pokúšam vstať. Po koľký raz za posledných dvadsaťštyri hodín? Neviem, prestal som rátať po dvoch miliónoch. Potrebujem nejakú zbraň. Do pravej ruky mi vkĺzne niečo tenké a pevné. Napochytre čosi chytám aj do ľavačky. Zostávajú dvaja. Rýchlo sa obzerám. S chlapmi zo stanice nemôžem rátať. Všetci piati sa pohodlne rozkladajú po autobuse.

A je to tu. Guľometná paľba dvoch veľkých bubnov. Šľapka Speed King. Teraz musí prísť krátke, divoké a harmonicky dementné sólo na gitaru. Blíži sa ku mne ruka s dlhými čiernymi pazúrmi. Reflexívne jej nastavujem ľavačku. Zatiaľ čo pazúry trhajú na kusy moje trenírky, vrážam mu predmet z celej sily do miesta, kde mal dakedy srdce. Tvor si odnáša z tohto nežitia zopár modrých zdrapov. Z dymiacej hrude mu trčí zlámaná taktovka.

Ešte stále chcem utiecť, ale nemôžem. Chýba coda.

Zdá sa, že ani šofér nie je hluchý. Púšťa volant a otáča sa ku mne. Autobus ide sám. Snívam o nepodplatiteľnej policajnej hliadke. Myslím na spôsob, akým sa vojenská topánka Fakyho Dobrodenku dotýka červeného oka padajúcej cigarety. Chytám sa rukami za držadlá po oboch stranách uličky a vykopávam nohami k žeravým uhlíkom predo mnou. Šofér stráca rovnováhu a padá chrbtom na radiacu páku. Hlava naráža do ovládačov na prístrojovej doske. So sykotom sa otvárajú dvere. Znova sa vzopieram a z celej sily skáčem šoférovi na hruď. Za taký úder by sa nemusel hanbiť ani Bleky, slávny trhač olejových blán. Puká to a šoférovi z hrude roztopašne vykukne rukoväť radiacej páky, umne vysústružená do tvaru žaluďa. Na špici sa ako semeno leskne krv. Motor vynecháva. Autobus vchádza do kužeľa svetla. V motore zaznieva posledný akord a odchádza do fade outu.

E mol7

Je ticho. Šuští sneh. Hľadím z otvorených dverí do svetelnej škvrny pod pouličnou lampou. Stojí v nej Lýdia. Usmievam sa a idem do hĺbky autobusu. Vyberám tvorovi z oka polámanú kyticu. Vystupujem.

Lýdia si ma prezerá, potom povie: "Kde si bol?! Nevedel si zavolať?! Ty vyzeráš! Si špinavý ako prasa! To ťa tá piča tvoja matka nenaučila čistote?! No poď. Najprv ťa osúložím a potom z teba konečne urobím slušného človeka."

KAROL D. HORVÁTH


Zpět na obsah