ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ
 

Literárna súťaž Jána Kollára

MRAZIVÉ POPOLUDNIE

Na pole za dedinou dopadal prvý tohtoročný sneh. Inovatka, ktorá pokrývala celú krajinu okolo, sa ligotala vo svetle zimného slnka. Všade bola tíš a vo vzduchu bola cítiť vianočná nálada. Erika Kolenčíková sedela v hojdaciom kresle pri krbe a popíjala horúci čaj, z ktorého sa ešte dymilo. Zvonka sem doliehal tlmený výskot sáňkujúcich sa detí.

Erika sa natiahla pre kocku cukru na stolíku, hodila ju do čaja a opatrne zamiešala. Potom, s očami uprenými na praskajúce polená v krbe, tíško povedala: "Podala som žiadosť o rozvod…" Julián sa na ňu pozrel a ťažko pokýval hlavou: "Mala si to urobiť už dávno, Erika."

Erika len vzdychla a hodila si do čaja ďalšiu kocku cukru. Julián videl Eriku naposledy pred troma rokmi. Od tej doby sa veľmi zmenila. Pamatal si Eriku ako veselú dievčinu s jamkami v tvári, ako bola kráľovnou maturitného plesu a všetky spolužiačky jej závideli tie tucty nápadníkov. Teraz pred ním sedela mladá pani Kolenčíková a za celé popoludnie, ktoré spolu strávili, ani raz nepočul jej povestný zvonivý smiech. Tmavé vlnité vlasy zvýrazňovali Erikine jemné rysy, v jej sivých očiach sa odrážalo čosi zvláštného, nepopísateľného. Aj teraz bola krásná, ale smutná, veľmi smutná. Zrejme si všetko predstavovala príliš rúžovo a teraz za svoju chybu musí pykať. To, že ju Julián vždy miloval si určite nikdy nevšimla, ale toto popoludnie bolo predurčené všetko zmeniť.

"Teraz ti niečo ukážem. Poď so mnou, prosím," povedal Julián a podal Erike ruku. Zaviedol ju do svojej pracovne, kde celú jednu stenu pokrývali fotografie. Julián ukázal na jednu vyblednutú čiernobielu fotku, ktorá visela úplne vľavo. Boli na nej tri deti, dvaja chlapci a jedno dievča. V dievčatku sa nebolo možné pomýliť - rozpustilý úsmev a vlasy tmavé jako noc - bola to asi osemročná Erika. Prvého chlapca Erika tiež hned rozpoznala - bol to Julián. Druhý chlapec s neuveriteľne odstávajúcimi ušami sa volal Ľuboš. V tej dobe chodili všetcia traja do turistického oddielu. Ešte teraz sa Erike vybavovali niektoré ich spoločné chvíle. Priateľstvo Eriky s Juliánom a Ľubošom začalo práve v turistickom oddieli, ktorý viedol Ľubošov starší brat Hugo, prezývaný kvoli svojej mohutnosti Hroch. S Hrochom sa nikdy nikdo nenudil a obzvlášť nie na tábore. Raz bežali orientačný beh. Erika bola vo dvojici s akýmsi ďalším dievčaťom a s paťminutovým náskokom pred nimi bežali Julián a Ľuboš. Ľuboša zrazu opútalo vtáčie hniezdo v korune stromu. Všetcia mali prísne zakázané akokoľvek sa vzďalovať z presne vytýčenej trasy, ale Ľubošovi to nedalo a vyliezol na strom. Zákonom schválnosti samozrejme bolo, že spadol. Smola bola, že si aj zlomil nohu. Medzitým oboch chlapcov dobehla Erika a jej kamarátka. Obidvom bolo hneď jasné, čo sa stalo. Erika poslala svoju kamarátku spať do tábora, aby zavolala pomoc. Keď pribehol Hroch na miesto, chlapci sa nestačili diviť, čo to Erika tára. Erikiným cieľom totiž bolo zachrániť Juliána s Ľubošom pred nejakým z Hrochových trestov, ku ktorým napríklad patrilo umývanie ešusov celému oddielu a podobne. Erika nemala vo zvyku klamať,a preto každá jej lož znela veľmi vierohodne. Vymyslela si, že to ona chcela zísť z chodníka, lebo tam vraj uvidela maliny. Povedala tiež Hrochovi o tom, ako jej chcel Ľuboš pomocť, keď si zakliesnila nohu medzi kameňami a aké je nešťastie, že Ľuboš spadol. Hroch všetkému rád uveril - prečo by tiež nie a medzi oboma chlapcami a Erikou sa vytvorilo silné puto.

Julián ukázal Erike aj ďalšie fotky. Na druhej fotke bola len Erika a Julián, obaja v slávnostnom oblečení, a v rukách držali vysvedčenie. Chodili spolu na gymnáziu do rovnakej triedy.

Uprosted Juliánovej steny s fotografiami boli vylepené triedne fotky. Na tej z druhého ročníku gymnázia sa Erika držala za ruky s dvoma chlapcami - s Juliánom a s Markom. S Juliánom to bolo z Erikinho pohľadu len priateľstvo, Marek sa Erike páčil ako chlapec a pravdepodobne to platilo aj opačne. Akokoľvek to bolo s Markom nejasné, Erika sa najviac kamarátila s Juliánom, ale Ľuboš - najlepší Erikin kamarát z detstva - jej pridával čím ďalej tým viac starostí. Chodila už do maturitného ročníka, keď ho raz stretla. Párkrát sa potom ešte zišli a Erike bola jedna vec stále jasnejšia a jasnejšia. Ľuboš bere drogy. Mala podozrenie na heroin a bohužial sa o tom jednoho dňa presvedčila. Najprv sa k nemu snažila byť chápajúca, chcela Ľuboša podporiť v iných veciach, ktoré ho zaujímali, zanedlho však zistila, že z toho kolotoča už pre Ľuboša asi niet cesty spať. Ľuboš oklamával svojich blízkých a najviac sám seba. Niekoľkokrát to vyzeralo, že to bude lepšie, ale nikdy sa z toho už nedostal.

Erika si na Juliánových fotkách všimla aj jednu z doby, keď už bolo jasné, ako je to s Ľubošom. Bol na nej Julián a Ľuboš. Julián vyzeral celkom pekne a upravene. Asi tak, ako by mal vyzerať budúci študent medicíny na univerzite. Ľuboš vedla neho vyzeral veľmi úboho a choro. Bol viditeľne pobledlý a jeho predtým tak výrazné a veselé oči teraz svietili akýmsi sklovitým svetlom, ako by ho obchádzala sama smrť. Erike ta fotka naháňala hrozu. Vedela, že sa v Ľubošovi veľmi sklamala. Jej úprimná snaha pomocť prišla úplne navnivoč, ba dokonca sa Erike kruto pomstila. Ľuboš ju začal ohovárať, kde sa len dalo. Medzi ľuďmi sa šírili správy o Erikinom súkromnom živote, písal o tom aj ------ský denník, ktorý mal na prácu, podobne ako Ľuboš, len všetkých odporne ohovárať. Zašlo to dokonca tak ďaleko, že aj Julián všetkým tým hlúpostiam uveril a hrozne sa pohádal s Erikou, ktorá za nič nemohla. Kúpil si letenku do Austrálie a nakoniec tam ostal pol roka.

Teraz našla Erika v Juliánovej pracovni jednu fotku práve z Austrálie, ako sa tam Julián objíma z nejakým neznámým dievčaťom. Eriku citeľne bodlo na srdci, keď pomyslela na tu krásnu blondýnku zo Sydney.

Toho pol roka zostala Erika úplne sama. Ako vďačná potom bola, keď sa jednoho dňa u nej doma objavil Marek. Nebola to dlhá doba, čo sa s ním Erika nevidela, ale Marek sa určite trochu zmenil. Už to nebol ten spolužiak z gymnázia, ale bol to bakalár práv s určitým názorom a to Erike imponovalo - veď okrem Marka na nej mnoho ľuďom už nezáležalo.

Marek bol celkom milý mladík, vzdelaný a mal Eriku rád. Nikdy sa nepýtal Eriky, čo si o tom myslí ona, jednoducho ju požiadal o ruku a dva mesiace na to sa zobrali.

Erika s Markom ale nikdy nebola šťastná. Vačšinou ju obmedzoval v jej názoroch a nemal pre ňu pochopenie. Často sa hádali a spory im časom prerástli cez hlavu. Eriku držala nad vodou jediná vec - Julián sa vraj už čoskoro vráti do Európy. Áno, nakoniec sa ukázalo, že sa naozaj vrátil, ostal však v Portugalsku. Erika sa ale nikdy nevzdala nádeje, že sa s Juliánom udobrí.

Ďalší sled událostí ukázal Erike pravú tvár života. Bolo to na sklonku leta, keď prišiel poštár s listom od Hrocha. Od starého dobrého Huga!

Tak predsa len si niekto spomenie, pomyslela si Erika. V liste ju však čakalo iné prekvapenie - prosba, aby prišla čo najskvor - Ľuboš vraj umiera. Erika na nič nečakala, rýchlo si zabalila pár svojich vecí a vypravila sa za Ľubošom. Aj po tom všetkom - po tých ohovárkach a mnohých hádkách ho mala ešte trošku rada. Ľuboš nenávidel nemocnice, a preto bol doma. Snáď vedel, že mu už nič nepomože, aj keď neprestával dúfať. Ležal na otomane s pohľadom upreným do stropu. Nesadol si ani keď prišla Erika, zachrčal len nejaký pozdrav.

"Ľuboš," zašepkala Erika. "Čo si nám to urobil?"

"Život nestojí za nič, Erika. Nikdy som nechcel zomrieť mladý a vidíš jako som dopadol. Nič nenamietaj, je to pravda. Som HIV pozitívny, umieram na obyčajnú chrípku či čo a s tým už, Erika, nič nenarobíš," povedal Ľuboš zvláštne zahaleným hlasom. "Len jedno pre mňa urob - rozveď sa s tým hlupákom a zober si Juliána."

"To nejde, Ľuboš," namietla Erika. "Julián ma nemiluje."

"Vsadím čokoľvek, že nie je pravda, čo hovoríš. Prečo si myslíš, že by ináč utekal do Austrálie? Miloval ťa, ale nechcel ma podraziť, lebo ja som ťa miloval tiež. Bolo by pre neho ťažké sa rozhodnúť či ja, alebo ty - a tak utiekol. Ja som ťa tiež vždy miloval, Erika - rovnako ako Julián. Juliánovi teda bolo jasné, že buď budeme priatelia alebo nepriatelia," usmial sa trpko Ľuboš. "Utiekol, ale nič tým nevyriešil. Ja som chcel tiež utiecť - možno aj za ním, bolo mi ho ľúto, no nemohol som už kvoli tebe. Ty si ma ale nehcela. A tak to začalo - ohovárky, drogy… Tak je to, Erika. Julián je skvelý chlap, určite sa k tebe vráti. Zober si ho, prosím."

Erike stiekla po tvári slza. Prvý krát ju Ľuboš prosil. Nechcela mu nič sľubovať, ale pochopila aspoň, ako sa veci majú.

"Zober si ho, prosím," tie slová jej zneli v hlave, keď sa dívala na fotku Juliána a Ľuboša v Juliánovej pracovni. Ľuboš už v tej dobe nebol medzi živými, ale jeho slová v Erike ostali.

Ťažko povedať, či pred tým, než zomrel, ešte Ľuboš stihol hovoriť s Juliánom. To už sa asi nikto nedozvie, ale že bolo Ľubošovo posledné želanie splnené, to je isté. Ešte v tom mrazivom popoludní, keď prišla Erika za Juliánom na návštevu, ju Julián požiadal o ruku.

TEREZA SVATOŠOVÁ


Zpět na obsah