ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ
 

Správa o stave sveta

VESMÍRNA AKUSTICKÁ KLENBA

Stále viac ľudí na Zemeguli si môže povedať (a vie, čo hovorí, keď povie): "Žijeme v globálnom svete." Železná opona medzi východom a západom spadla. Otvorili sa možnosti cestovania. Internet prináša do kultúr sveta taký prevrat (ba ešte väčší) ako kedysi vynález kníhtlače.

Na prelome tisícročí sme sa naučili nové slovo: globalizácia. Globalizáciu nevnímam ako dokonaný dej, ale ako proces. Zjednodušene povedané - svet sa otvára, sprístupňuje a vzájomne spoznáva. Dnes sa aj básnik zo Slovenska môže prezentovať na Svetovom kongrese básnikov v Kalifornii. V čase môjho vstupu do poézie pred vyše 20 rokmi to bol nonsens.

Žijem takpovediac na konci sveta, v malej krajine uprostred Európy, ktorá sa volá Slovensko - v odľahlej horskej dedinke pod Kremnickými vrchmi. Väčšinu obyvateľov tvorili donedávna starousadlíci. Keď som tam v roku 1999 prišiel s mojou rodinou a menom Kuniak, hladina miestnych pomerov sa rozvírila: "Také meno nemáme ani na cintoríne" povedal jeden ujo - a tak sme boli uvítaní. Dnes je na Kordíkoch veľa mien, ktoré nie sú pôvodné. Dokonca sa tam usadila Číňanka, ktorú stretávame na chodníku s dvoma deťmi - peknými chlapcami. Majú slovenského otca, ale ich tváričky sú neomylne čínske... Aj to je globalizácia.

Keď je mama Číňanka v práci, o deti sa jej stará suseda Marienka Tomášová, ktorá ich učí slovenské slová a slovenské básničky, rozpráva im slovenské rozprávky. Malí chlapci ju majú radi a ja ako svedok takéhoto spolunažívania mám radosť tiež. Neviem si predstaviť, že by pri takomto strete dvoch rozličných kultúr, čínskej a slovenskej, nastal nejaký konflikt. Čínska mama a slovenská vychovávateľka tvoria komplementárnu dvojicu. Každá rozpráva s deťmi iným jazykom, v básničkách a rozprávkach im odovzdáva iné kultúrne posolstvo, a deti - s veľkým záujmom - sú otvorené obidvom.

Podobnú komplementárnu dvojicu tvoria rodičia týchto detí, Číňanka a Slovák. Mimochodom - možno je to symbolické - obaja sú projektanti, majú vlastnú projekčnú kanceláriu a naprojektovali mnoho stavieb na Slovensku aj viacero domov priamo v našej obci.

Nechcem zjednodušovať, ale rád staviam na elementárnych stavebných kameňoch. Celkom vážne si myslím, že tento drobný príklad z podhorskej dedinky na Slovensku by mohol byť zárodkom budúceho obrazu koexistencie rozličných kultúr v dimenziách celého sveta. Kontúry tohto obrazu sa už začínajú rysovať a ja ich vidím celkom zreteľne. Pravdaže, existuje mnoho aspektov a objavujú sa nové komplikácie, no ako hovorí Jevgenij Jevtušenko "najväčšia sféra vplyvu je duchovná", preto zostaňme pri nej.

Nad každým národom je akustická klenba, zvučiaca jeho duchom. Táto klenba by nemala zostať - v globálnom svete nemôže zostať uzavretá sama do seba. Nad ňou je vesmírna akustická klenba, a až táto uzatvára obsah do jedného, vítane rôznorodého celku. Vyznávam a propagujem princíp komplementácie, vzájomného dopĺňania a obohacovania jednotlivých kultúr v záujme vyššej jednoty.

Tu už nejde len o prekladanie z jazyka do jazyka, hoci aj to je stále dôležité. Myslím, že dnes už možno zájsť ďalej. Pri vlastnej tvorbe možno uplatniť a spájať dovedna všetko, aj najodľahlejšie veci tohto sveta. Možno sa napríklad prechádzať po Spisovateľskej promenáde v Sydney a rozmýšľať pritom o vlastnej identite a rodnom Slovensku. Takáto polarita, v ktorej je implicitne prítomná mocná vnútorná väzba - ako v krištáli - ma veľmi priťahuje.

Mám takú ideu: "Na vlastných koreňoch vyrastať do sveta". Na korene dávam dôraz - nielen otvorenosť svetu je dôležitá, rovnako dôležité sú korene. Vyrastať do sveta, kvitnúť a košatieť v ňom, ale nezabúdať na svoje korene, na dedičstvo predkov. V mojej erbovej básni hovorím: "Iba o vlastné korene možno sa oprieť" a s presvedčením dodávam: Len pevné korene nás podržia pred informačnými cunami. Mňa, vás, každého jedného na svojom mieste. Odtiaľ sa napája tá spomínaná najsilnejšia sféra vplyvu - duchovná, odtiaľ čerpá Číňanka i Slovák a z obidvoch zdrojov čerpajú ich deti.

Aby som nezostal len pri slovách, pripravil som pre 25. Svetový kongres básnikov knihu Muž vo vetre (Man in the Wind). Pri mojej ceste okolo sveta som sa jedného dňa ocitol na pešej zóne v prístave Sydney, kde som pod nohami na liatinových medailónoch, pripomínajúcich kanalizačné príklopy, objavil akési posolstvá. Boli na nich výroky osobností literatúry svetového formátu, ktoré sa viazali k mestu Sydney alebo Austrálskemu kontinentu. Prechádzal som od jedného k druhému, čítal som ich a uvažoval o nich - ja, básnik so slovenskými koreňmi, vyrastajúci do sveta, otvorený svetu, dychtivý po poznaní sveta. Z tejto mojej prechádzky po Spisovateľskej promenáde vznikla zvláštna koláž, akýsi triumvirát cestopisu, eseje a básne. Paradoxne práve takto, u protinožcov, vznikla knižka o domove.

Ale vzniklo aj niečo viac, čo vyčnieva nad domov a presahuje ho, mocné vo vnútorných väzbách, ale zároveň priezračné v snahe objať svet, konzistenciou pripomínajúce krištáľ. Vypočujte si, prosím, ukážku - krátku báseň v próze:

Fascinuje ma miesto, kde sa obloha stretá s morom. Čiara horizontu.
Nad ňou sa vznášajú čajky, lietadlá a oblaky. Pod ňou je voda plná žralokov,
chobotníc a smrtonosných medúz. Ale možno to aj obrátiť: Hore uragány,
smršte, cyklóny, búrky, čmárajúce blesky... Dolu delfíny,
čarovná útesová bariéra, tíš podmorských hlbín...

Hore nie je len dobro a dolu nie je len zlo. Ani Boh nie je hore
a diabol nie je dolu. Aj Boh aj diabol sú všade a vo všetkom,
prenikajú do podstaty vecí, vniknú až do duše človeka a človek volí:
Boha alebo diabla. Boha mám rád.
Ale na čo je diabol? Aby vznikol priestor pre slobodnú vôľu?

Slobodná vôľa ma priviedla sem. Hľadím na čiaru horizontu
a neviem sa vynadívať.

Záverom celkom stručne: Objatím sveta dostal som sa domov. Ponúkam túto moju výpoveď do rezonančného priestoru vesmírnej akustickej klenby. Kto má uši, nech počúva.

JURAJ KUNIAK


Zpět na obsah