| ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ | ||
| LETO 2006 | ||
Robert VanoODPOČÍVAŤ ZATIAĽ NEPOTREBUJEMSo slovenským fotografom Robertom Vanom sa poznáme dlho, kde-čo sme spolu aj preskákali... Napriek tomu ma vždy znovu a znovu fascinuje Robertova neuveriteľná skromnosť, povedala by som priam plachosť, s ktorou pristupuje k neznámym ľuďom. A nielen to. Aj jeho humor, s ktorým nahliada na všetko, vrátane toho nepríjemného v živote, je obdivuhodný. Premýšľala som, či je to tým, že sa musel už od maturity starať sám o seba, keď bez prostriedkov emigroval do Ameriky... Možno mu práve tie krušné chvíle umývača riadu, neskôr kaderníka a až dlho potom vizážistu a ešte oveľa neskôr významného fotografa dnes dovoľujú pozerať sa na veci okolo s nadhľadom, s veľkou dávkou optimizmu, entuziazmu a elánu. Pracovné problémy také či onaké, ťažká choroba mamky žijúcej na Slovensku, neraz neľahká minulosť i neznáma budúcnosť - to všetko sú veci, o ktorých dokáže hovoriť s veľmi svojským humorom. I preto je rozhovor s Robertom Vanom vždy príjemný a zakaždým iný. A keď sa s ním dlhšie rozprávate, pozeráte sa na jeho chlapčenské rysy i postavu, hovoríte si, ako je to vlastne možné, že sa Robert približuje k takému významnému životnému jubileu, akým je šesťdesiatka...
Chlapci ako modelyJe asi zbytočné popisovať celú životnú anabázu fotografa Roberta Vana. Je všeobecne známa. Dôležité je vari len spomenúť, že sa v roku 1990 vrátil z emigrácie a prechádzajúc Prahou v tomto meste zostal natrvalo. Okúzlilo ho, našiel v ňom slobodu, o ktorej hovorí, že sa dnes vytráca aj z Ameriky. Fotografoval, spolupracoval s najrôznejšími českými i zahraničnými časopismi. Na dlhšie sa napokon usadil ako umelecký šéf v časopise Elle.Pred dvoma rokmi sa tam však zmenila redakcia, tak z časopisu odišiel. Už viac-menej odhodlaný zostať na "voľnej nohe". Vtedy mu však zavolala majiteľka agentúry Czechoslovak Models a ponúkla mu miesto umeleckého riaditeľa pre zmenu v tejto agentúre. Navrhla mu, že by mohli otvoriť chlapčenskú divíziu - dovtedy ponúkali do zahraničia len modelky- teda dievčatá. "Bál som sa, či takú prácu budem vedieť robiť, ale dostal som sa do toho," hovorí Robert so svojím charakteristickým plachým úsmevom. "Vyberám chlapcov - modelov a ponúkam ich na najrôznejšie módne prehliadky do zahraničia. Dobre sa pri tom zužitkuje aj moja znalosť angličtiny... Náplňou našej práce je umiestniť mladé modelky a modelov v krajinách, ktoré sú módnymi veľmocami - vo Francúzsku, Taliansku, Veľkej Británii, v Amerike či v Japonsku. Výhoda je aj v tom, že mám z predchádzajúcej práce veľa kontaktov na agentúry, ktoré sa práve týmto zaoberajú." Je fakt, že sa v móde asi trikrát viac uplatnia dievčatá ako chlapci, keďže predsa len viac oblečenia kupujú ženy ("To už bolo od čias Adama a Evy," smeje sa Robert. "Adam mal len jeden list a Eva chcela hneď tri!"), ale presadzovať sa začína čím ďalej tým viac aj mužská móda. "Keď som s touto prácou začínal, stretával som sa s názorom, že sa do toho nemám púšťať, lebo v Čechách nie sú pekní chlapci, len pekné dievčatá. Nešlo mi do hlavy, odkiaľ sú teda tí chlapci, veď ich nerobia Marťania! Keď majú rovnakých rodičov, tak ak sa rodia pekné dievčatá, musia sa rodiť aj pekní chlapci. A mal som pravdu - teraz tu mám napríklad päť chlapcov, ktorí sú v zahraničnom modelingu naozaj veľmi úspešní." V agentúre vyberajú modelov pochopiteľne najmä podľa toho, ako sa menia módne trendy. Robert im urobí prvé fotografie a ponúka - dnes veľmi rýchlo, mailovou poštou - jednotlivým agentúram. Vie, že mladí ľudia zo strednej Európy sú iní než tí zo Západu. Menej draví, menej sebavedomí i samostatní. Neraz sa vracajú veľmi rýchlo domov, nezvládnu to. Ale presadiť sa napokon dokážu. Nedá mi nespýtať sa, prečo sa vlastne Robert stále zamestnáva, prečo sa nevenuje len svojej tvorbe, ktorá je napokon úspešná. "Veľmi by som sa jej chcel venovať, ale nikdy neviem, či už môžem alebo ešte nie," zamyslel sa. "Keby som vedel, že budem žiť už len desať rokov, tak by som si povedal, že to už by som sa mohol venovať len tomu, to by som nejako vyžil. Keby som však žil ešte tridsať rokov, mohol by som ku koncu skončiť možno aj na ulici... Asi je to tým, že som sa vždy musel sám starať o seba a najprv som mal strach, že nemám ani školu, ani prax, obavu, aby som sa teda vôbec niekde uchytil, neskôr si zasa človek hovorí, že by mal ešte pracovať, kým nie je taký starý a ešte ho nechcú odvšadiaľ vyhadzovať... Okrem toho chcem kúpiť byt, lebo platím nehorázne nájomné. Snažím sa však mať dostatok času aj na vlastnú tvorbu - pracujem denne od deviatej do siedmej večer a potom mám jeden deň voľno. A odpočívať zatiaľ nijako nepotrebujem..."
Technika starých fotiekVari na každého pôsobia staré zahnedlé fotografie akousi čarovnou mocou, akýmsi kúzlom zašlých poctivých čias. Robert nie je výnimka. Nadchýňalo ho, že keď človek našiel staré fotky na prababkinej povale, boli v takej kvalite, ako ich vyrobili, zatiaľ čo naše fotky z detstva stále viac a viac blednú. To bol jeden z dôvodov, prečo sa k tej prapôvodnej technike výroby fotografií aj on začal utiekať. Ale nielen preto. Jednoducho sa mu páčia. A myslím, že aj jeho obdivovateľom. Takže v poslednom čase majú jeho fotografie nefalšovanú patinu. "Potrebujem však na ňu pomerne veľa času - uvedomme si, že táto technika vznikla, keď ešte neexistovala elektrina, takže fotografi fotili približne od apríla do októbra a v zime sa venovali len výrobe fotografií. Mali na to jednoducho čas. Vtedy, povedzme si pravdu, boli fotografi viac chemici, ktorí využívali najrôznejšie prírodné techniky. Emulziu vytvárali z organickej želatíny (preto pomerne rýchlo starla a musela sa buď zmrazovať a používať vždy len malá časť alebo ju bolo treba rýchlo namazať a hneď fotky vyvolať, aby nedajbože nesplesnivela...), ktorá sa miešala s kovom - striebrom alebo platinou. Zmes potom natierali na rôzny podklad - na sklo, drevo, látku, na papier. Postupne však táto technika zanikala, najmä okolo prvej svetovej vojny, kedy boli kovy potrebné skôr na výrobu zbraní. V tom čase vznikol aj dnešný fotografický papier, ktorý sa vyrába vlastne veľmi podobnou technikou, ale vzniká podstatne tenšia vrstva, než keď sa zmes nanáša štetcom. Mne sa však na tom papieri páčia práve tie ťahy štetcom, ktoré sú tam vidieť," zanietene dodáva Robert. "K tejto technike sa fotografi vrátili až niekedy po druhej svetovej vojne a začalo sa tomu hovoriť 'alternatívna fotografia'. Dnes si zmes môžem objednať cez internet z Ameriky, i keď to nie je lacná záležitosť. Pri tvorbe týchto 'starých' fotografií mi pomáha môj asistent Tomáš Durňák (jeho otec pochádza z Medzilaboriec, tak mu stále vravím, že z neho možno bude druhý Warhol). Pred časom za mnou prišiel jeden pán z Jihlavy, ktorý dokáže spomínanú zmes vyrobiť z nejakých odpadových látok a ponúkol mi spoluprácu. Ibaže po čase tieto fotky začali fľakatieť. Domnieval sa, že preto, lebo v tom papieri je škrob či iné chemikálie. Štyri roky sme to robili a stále boli nejaké problémy, takže tie objednávky z Ameriky sú predsa len najistejšie. Vytvárali sme touto technikou už rôzne fotky, ale najlepšie vyzerajú tie, ktoré sú i svojou témou, kompozíciou a atmosférou historizujúce. Moderné veci v tejto podobe tak dobre nevyznejú. Napriek tomu chcem vyvolať všetky svoje negatívy týmto spôsobom - veď napokon fotím stále tie isté veci, ktoré sa na to, myslím, hodia. To však mám čo robiť do konca života! Po prvýkrát som pred pár mesiacmi pripravil výstavu takýchto fotiek o Prahe, na ktorej som pracoval asi rok. Jednu fotku totiž robím touto technikou skoro celý deň. Pripravujem si ich na výstavu, ktorú chcem mať k šesťdesiatke..."Robert sa priznal, že pri tejto príležitosti mal ďalšiu nie najlepšiu skúsenosť so Slovákom - človekom z istej agentúry, ktorý mu sľúbil takúto výstavu zabezpečiť, vrátane sponzorov, ale akosi sa mu to nepodarilo... rovnako, ako sa ukázalo, ani pre iných umelcov. Tak teraz plánuje svoju celoživotnú výstavu o dva roky, kedy vlastne tú šesťdesiatku bude aj fakticky mať.
Registrované partnerstvoRobert verejne a často vystupuje v českých i slovenských médiách za práva gayov a lesbičiek. Stretli sme sa deň po tom, čo prezident Českej republiky vetoval zákon o registrovanom partnerstve v tejto krajine. Nedalo sa preto v našom rozhovore vynechať ani túto tému. Robert krčil plecami. Zjavne nechápal dôvody pána prezidenta, ktorý zákon na prvýkrát vetoval. "Možno si len povzbudzuje svoje ego, dokazuje si, že že on je ten, kto tu o všetkom rozhoduje, v každom prípade však je to jeho tragický omyl," zvážnel Robert. "I keď zasa ja sa na to pozerám aj z inej strany - väčšinou neprejdú veci, ktoré presadzuje nejaká skupina ľudí len pre seba. Bojujúc za ľudské práva, nech sú z akejkoľvek oblasti, treba bojovať za všetkých, za právo každého. Inak to nejde. Registrované partnerstvo sa preto podľa mňa nemá týkať len gayov a lesbičiek, ale vlastne všetkých, teda i heterosexuálnych párov. Len vtedy by bol taký zákon spravodlivý. A určite sa taký zákon prijme, lebo naň dozrel nielen čas, ale i tento národ...
NAĎA VOKUŠOVÁ Zpět na obsah |