10 rokov českej univerzitnej slovakistiky

DOKUMENTY PAVLA HRÚZA A ŠESŤDESIATE ROKY

Autorským gestom je práve snaha neustále balansovať, neuzatvárať zmysel diela, nechávať ho otvorené. Význam jeho diel je napínaný ako tetiva od jedného kontextu k druhému. Aký má takáto stratégia zmysel? Politický systém tohto historického obdobia bol založený na prísne fixovanom uzavretom súbore niekoľkých téz, ktoré tvorili jediný kontext ako všeobecná a všeplatná norma. Hrúzova stratégia ukázala, že existencia jediného privilegovaného kontextu je falošná.

Starším si stačí občerstviť spomienky, mladší budú musieť siahnuť už po nejakom tom dokumente, aby zistili, že ľudia na prelome 50. a 60. rokov používali podstatne rozdielny slovník, ako používame v súčasnosti my. Šesťdesiate roky museli zviesť jeden zo svojich hlavných bojov práve na poli jazykovom a samozrejme, že v predných šíkoch museli byť tvorcovia literatúry, pre ktorých jazyk predstavuje stvárňovací materiál. Po roku 1948 totiž došlo k oficiálnej mocenskej ideologickej kontaminácii jazyka. Jazyk prestal byť bohatým dynamickým organizmom, v ktorom prebieha nekonečná hra asociácií, namiesto toho sa v ňom začína uplatňovať zjednodušená syntax a oklieštený slovník. P. Fidelius, ktorý sa venoval fungovaniu jazyka v Česko-Slovensku v sedemdesiatych rokoch, vydal najprv ako samizdat a neskôr oficiálne zaujímavú knihu týkajúcu sa tejto, bohužiaľ, málo sledovanej problematiky Řeč komunistické moci (1998). V nej opísal proces, umožňujúci totalitným ideológiám urobiť z jazyka svojho poslušného služobníka. Tento proces sa snaží "zmrazit přirozený, a tedy nepříliš uspořádaný koloběh pojmů a slov a do jejich proměnlivých vztahů zavést mechanický pořádek. Živé pojmy ztuhnou, stanou se z nich normalizované stavební dílce zcela autonomní sémantické stavebnice, v nichž budou slova fungovat prostě jako automatická návěstí." Jednoducho povedané, jazyk sa stáva súborom floskulí a fráz. Aby som voľne parafrázovala slová U. Eca, čím viac sa jazyk stáva rétorikou, tým menšia je sloboda slova.

Jazyk bol len jedným dielom stavebnice, z ktorej bola budovaná mocenská pyramída. Keďže literatúra je oblasťou, kde slovo je pánom a nie služobníkom a hlavným zákonom, ktorým sa riadi, je zákon krásna, musela byť aj literatúra spútaná podobne ako jazyk. Bohatosť smerov a žánrov bola nahradená uniformnou jednotou, ktorej oficiálny názov bol socialistický realizmus. Literatúra sa prestala pokladať za špecifickú oblasť a hlavnými kritériami jej kvalít sa stali ľudovosť, straníckosť a služobnosť. Čím viac dokázalo dielo propagovať komunistické idey a vychovávať masy ľudu, tým bolo hodnotené ako kvalitnejšie.

Generácia prozaikov debutujúca približne v druhej polovici šesťdesiatych rokov, ako boli Rudolf Sloboda, Pavel Vilikovský, Ladislav Ballek a Pavel Hrúz, stála teda pred neľahkou úlohou, lebo musela najprv "objaviť" svoj vlastný jazyk a znovu urobiť z literatúry autonómnu oblasť. V šesťdesiatych rokoch sa znovu dostáva do popredia generačné rozdelenie. Na jednej strane to môže byť ukazovateľom určitého politického uvoľnenia, ľudia sa nemuseli združovať už len na základe straníckej príslušnosti, ale prirodzenejšie podľa veku, na druhej strane s tým súvisí proces oveľa komplikovanejší.

Popredný americký filozof Richard Rorty tvrdí, že dejiny jazyka, a teda dejiny umenia a myslenia, sú dejinami metafor. Pričom nejde o nejaký lineárny, stále väčšie poznanie kumulujúci proces, ktorý by smeroval k nejakému koncu. Ako nesprávna sa teda ukazuje marxistická predstava, že je nutné odhaliť pravdu dejín, ktorá nám umožní vybudovať beztriednu spoločnosť ako konečný cieľ všetkých našich snažení. Rorty namiesto toho ponúka takú koncepciu dejín jazyka, ktorá je vlastne neustálou, avšak nesúvislou premenou jazykových správaní - spôsobov, akými opisujeme svet. Ako som spomínala vyššie, slovníky jednotlivých období sa odlišujú. A základy týchto odlišností sú tvorené dominantnými metaforami, na ktorých sú založené opisy reality danej doby - preto Rorty hovorí o dejinách metafor, iní filozofi nahrádzajú pojem metafory pojmom paradigmy alebo epistemologickej mriežky. Avšak ľudia sa pre takúto zmenu nemôžu rozhodnúť zo dňa na deň. Je to práve nová dorastajúca generácia, ktorej prestanú vyhovovať staré spôsoby používania jazyka, začína ich pociťovať ako neefektívne pre svoje ciele. Takýto pocit mala aj generácia Pavla Hrúza, a ten si našiel svoj spôsob ako prekročiť tieň "reči komunistickej moci" - s jej dominujúcimi metaforami boja, strany, práce apod. - , a tým rehabilitovať aj špecifickosť literárnej sféry.

Hrúzov túz v hre

Dokumenty o výhľadoch sú útlou knižkou, čo je úplne v intenciách šesťdesiatych rokov, ktoré sa odklonili od rozsiahleho budovateľského románu a vymenili ho za krátky žáner poviedky. Avšak Hrúz ide ďalej, z deja zostáva len torzo, text nie je plynulý, je mozaikou rôznych textov. Ide o texty pokrývajúce celú žánrovú škálu: od autentických žánrov, akými sú denník a list, až po administratívne žánre žiadosti alebo kádrového posudku. To sú dva krajné póly a medzi nimi sa nachádzajú citáty z iných diel, texty domácich úloh, lekársky recept a iné. Všetky tieto texty prerušujú a zároveň významovo dopĺňajú skromný dej; ide skôr o viac-menej samostatné výseky zo života stredoškolákov, tie naozaj okrem spoločných postáv a časopriestoru na seba nadväzujú veľmi voľne. Autor vznik svojej prvotiny komentuje takto: "...lebo mne sa do školy nechcelo chodiť, chodil som až večer, keď všetci odišli z tých vydýchaných posluchární a nemal som ani na čistý papier, a tak som písal na kadejaké úradné listy, no a keď tam bola nejaká rubrika, tak aj do rubriky, takže to sa priamo natískalo, táto forma..." (Romboid, 2003) Tak takto sa na Slovensku zrodila literárna postmoderna.

Texty nevznikali a neboli k sebe priraďované na základe nejakého vopred premysleného plánu alebo ideologického kľúča. Hrúz prijal princíp náhody ich vzniku. Náhoda ako kompozičný princíp bola v rozpore so striktným kauzálnym determinizmom všetko ovládajúcej ideológie. Princíp náhody Hrúz spojil s princípom hry - či už na úrovni textu alebo samotného jazyka. Tak sa k sebe dostáva oficiálne a neoficiálne, normované a to, čo norme nevyhovuje, centrálne a periférne apod. Tým bol zrušený jediný privilegovaný kontext komunistickej ideológie, v ktorom bolo všetko hierarchicky zoradené a striktne od seba oddelené. Každá hra vytvára vlastné pravidlá a nevážnym, pre niekoho znevažujúcim spôsobom, zrovnoprávňuje a všetky členenia a delenia odhaľuje ako falošné a dočasné.

Zároveň je hra v texte často tematizovaná. Či už ide o hru v karty, stávky na dostihoch, hry s jazykom (postavy ich nazývajú "doplňovačky") alebo o šachy. Pričom šachy sú tu najexplicitnejšie podané ako hra, ktorá slúži ako model sveta. Do prozaického textu jednej kapitolky je zrazu vložený text nazvaný "Katechizmus der Schachspielkunst" spolu s obrázkom rozohranej šachovej hry. A po jedenástom ťahu je poviedka koncipovaná ako zápis šachovej hry, kde repliky postáv zodpovedajú približne jednému ťahu. Pričom tieto repliky sú v zátvorkách hodnotené, akoby boli taktikou šachovej hry, uvádzam ťah č. 17: "Každý sa len vyhovára a nik sa neopováži otvorene... Človek by grcal. (Tento agresívny ťah je v poslednej dobe veľmi obľúbený. Po tomto môže čierny hrať tzv. Hromádkov systém s vývinom strelca...)" (str. 17)

Pre Hrúza už teda nie je skutočnosť vopred daná stratifikovaná štruktúra ovládaná kauzálnymi zákonitosťami, ale horizont, na ktorom jednotlivé prvky nadobúdajú význam v závislosti od svojej funkcie a postavenia v hre. Hra je sférou náhodného a nepredvídateľného, čím sa stavia do kontrastu voči uprednostňovaniu vedeckého prístupu ku skutočnosti (vedecký marxizmus) ako sféry kontroly a predpovedateľnosti.

Ak sa hra stala modelujúcim systémom sveta, muselo to ovplyvniť aj koncepciu človeka. Komunistický mocenský systém sa snažil ovládnuť nielen verejnú sféru, ale často aj sféru súkromia. Tieto sféry neboli od seba oddelené a človek bol hlavne človekom verejným: každá snaha o individualizmus vzbudzovala podozrenie ako buržoázna úchylka alebo kontrarevolučná hrozba, lebo individualista sa zrieka snahy o premenu sveta a uniká do súkromia. Komunistická ideológia poznala len človeka verejného. Literatúra 60. rokov odmietla takúto redukciu a návratom k človeku a k jeho prežívaniu banálnej každodennosti rehabilitovala "privátneho človeka". Hrúz túto opozíciu obohatil ešte o človeka "huizingovsky" hravého (homo ludens).

Hra s jazykom

Vzájomný kontrast v plnej nahote ukázal prázdnosť fráz, ich mŕtvosť, zmechanizované používanie. Ako príklad môžeme uviesť celým textom sa refrénovito vinúce kádrové posudky, ktoré sledujeme v stave vzniku, ako ho spoločne píšu dvaja z hrdinov na svojich spolužiakov - ďalšie postavy textu. Sú si vedomí, že posudok predstavuje invariant, ktorý oni majú naplniť obsahom podľa vopred daných pravidiel. Hrúz vtipne prerušuje jazyk oficiálneho textu a vkladá doň komentáre píšucich: "Má kladný pomer k nášmu zriadeniu. To sa píše až nakoniec, ja by som tam ešte klepol, že je vôl... Vôl si ty! Poplašné správy sa do posudkov nepíšu." Každý, kto chcel prežiť, musel byť dvojjazyčný. Tak to, čo je v dotazníku pomenované ako "chovanie", sa do jazyka postáv prekladá ako "móres" a ten, kto "pre svoju utiahnutú povahu nedokáže vyvinúť iniciatívu", je jednoducho povedané "posero". Postulovaná jazyková jednota sa ukázala byť ďalšou falošnou frázou tým, že Hrúz dovolil simultánne zaznieť zase všetkým "vyhnaným jazykom". Obnovil pluralitu jazykov, bez toho, aby ich nejako nanovo hierarchizoval. Na otázku, či považuje slová za vznešený stavebný materiál, Hrúz odpovedal: "Ak stavebný, tak ho beriem vážne, a ak vznešený, tak ho považujem za podliehajúci skaze (v každej polohe a hube), nerozlišujúc, či je zo vzdušných zámkov alebo z búračiek." (prebal knihy Dokumenty o výhľadoch)

Pri práci s jazykom Hrúz prehodnocuje konvenčné rozdelenie na vysoké a nízke. Autor v literárnom texte použil administratívne žánre, avšak nie kvôli ich dokumentárnej hodnote, ani ako prostriedok autentickosti. Tieto texty, operujúce príznakom vážnosti - dôležitosti, však v literárnom texte pôsobia cudzorodo, retardujúco a nepatrične. Ich využitie v danom kontexte je možné hodnotiť ako periférne. Vážnym je naopak pre čitateľa literárny text, ten tu má normujúci centrálny charakter. K úplnému zmazaniu protikladnosti dochádza, keď Hrúz tlačivo lekárskeho predpisu vyplňuje vymyslenými parodizujúcimi údajmi. "ŠS ČSM" je uvedená pod menom a priezviskom, zamestnaním je "buditeľka rána" a diagnostikovaná bola "spavá nemoc" atď. Jazyk vysokých ideologických sfér úradných formulárov a ideologických sloganov je tu travestovaný, úmyselne zosmiešňovaný.

Nóvum použitej metódy spočíva v tom, že Hrúz nevyužil tradičný kontrast slovenskej prózy medzi epickým a lyrickým, konvenčne používaný ako prostriedok ozvláštnenia. Obchádzanie lyrického a psychologizácie postáv je charakteristickým znakom Hrúzovho autorského rukopisu. O vnútre postavy sa dozvedáme len z jej neštylizovaných prehovorov. Autorovi nejde o vytvorenie dojmu autentického, ako to bolo vo väčšine prozaických textov tohto obdobia, ale využil skôr mechanizmus variácie, ktorý viac vyhovoval jeho pragmatickému videniu sveta.

Jeho pragmatizmus môže niekedy pôsobiť ako umelecká "neambicióznosť", pre slovenskú literatúru má však očistný význam. Slovenská próza totiž trpela práve nadbytkom ambícií. Nestačila sa ešte vypeľhať z romantických predstáv byť alfou a omegou národno-emancipačného zápasu a už si musela osvojovať socialisticko-realistickú predstavu o svojej výchovnej a politicko-propagačnej funkcii. Hrúz odmieta všetky tieto apriórne predstavy, respektíve využíva každú apriórnosť a paroduje ju v konkrétnom kontexte - "nevozvyšuje", ale sprízemňuje.

Jeho texty sú ilustráciami kolízií medzi abstraktnými strnulými normami, ktoré sa ukazujú ako nepoužiteľné alebo jednoducho nepotrebné pre bežné fungovanie človeka, a konkrétnou situáciou. V Hrúzovom texte sa takto stretnú pravidlá Reného Descarta (Regulae ad directionem ingenii) s prehovormi postáv riešiacimi stredoškolskú domácu úlohu z matematiky. Komicky vyznieva práve neadekvátnosť použitia Descarta na takýto účel. Najprv Descartes: "Pre rozlíšenie veľmi jednoduchých vecí od zložitých a pre ich vyhľadávanie podľa poriadku je potrebné v každom rade vecí, v ktorom sme vyvodili niekoľko právd z iných, pozorovať, čo je najjednoduchšie a ako sa od toho všetky ostatné veci viac alebo menej vzďaľujú." Teraz postavy: "Najjednoduchšie je to, že raz už treba začať. Z čoho vyvodzuješ tú zložitú otázku, či by si toto všetko nemal radšej hodiť o zem a poskákať po tom ťažkou obuvou." (str. 128)

Neexistuje nič, čo by si mohlo nárokovať na štatút absolútnej a večnej pravdy, ostáva nám hrať len jazykové hry podľa neustále sa meniacich pravidiel. Nejde však o žiadny sizyfovský údel. Hrúz ukazuje, že práve hra prináša úľavu, lebo ona je dynamizujúcim mechanizmom, umožňujúcim zostať človeku stále tvorivým.

HANA KOMPOLTOVÁ