Desať rokov od rozdelenia

Uplynulo desať rokov od vzniku Slovenskej republiky. Jej zrod patrí spolu s Novembrom 1989 a očakávaným vstupom Slovenskej republiky do NATO a Európskej únie k trom kľúčovým okamihom našich najnovších dejín. November 1989 znamenal začiatok budovania novej, slobodnej spoločnosti na Slovensku. Bez neho by nebolo 1. januára 1993 a vzniku demokratickej samostatnej štátnosti. Vstup do európskych štruktúr otvára cestu k našej ďalšej existencii a uplatneniu v západnom svete slobody, demokracie a prosperity.

Dnešok je pre nás predovšetkým výzvou do budúcnosti. Máme jedinečnú a v našich dejinách ojedinelú príležitosť vytvoriť slušný a vo svete rešpektovaný domov pre všetkých občanov našej vlasti. V dnešku je pre nás sprítomnených desať rokov budovania vlastného štátu. Počas nich sme viedli zápas o nové pravidlá spoločnosti. V tomto zápase sme nielen revidovali demokratické deficity, ale zároveň hľadali najlepší spôsob ako odstrániť dedičstvo komunistickej samovlády, ktorého dôsledkom bol sebazničujúci úpadok spoločnosti. Prežili sme roky enormného vypätia, ktoré neobišlo ani jedného člena našej spoločnosti. Všetkým občanom patrí vďaka za to, že za desať rokov sa podarilo zabezpečiť pre Slovenskú republiku vnútornú stabilitu. Bez nej by žiadne zmeny neboli možné.

Dnes je Slovensko vďaka rokom práce v úplne inej situácii ako v novembri 1989 alebo januári 1993. Máme nové perspektívy, stojíme pred novými výzvami. O niekoľko mesiacov máme šancu zasadnúť ako plnoprávny člen do dvoch najvýznamnejších organizácií euroatlantického spoločenstva. Tento vstup bude znamenať prijatie nových záväzkov a postúpenie časti našej suverenity, čo nás stavia pred novú, nesmierne náročnú situáciu, ktorá ovplyvní charakter našej spoločnosti. A keďže práve o tento charakter zvádzame historický zápas, je potrebné pozrieť sa, v akom stave sa dnes - pred výzvami budúcnosti - nachádzame. (...)

Chcem ako predseda Národnej rady SR otvoriť diskusiu o Slovensku v inej podobe, ako sme ju poznali od roku 1989. Nebudem klásť dôraz na obhajobu či kritiku jednotlivých fragmentov alebo udalostí v dejinách slovenského národa, nebudem súdiť jednotlivé osobnosti. Tieto plochy boli dostatočne vyčerpané polemikami historikov, sociológov, ideológov - a vo veľkej miere aj politikov. Bol to nevyhnutný proces, ale práve tento štýl argumentácie nás nepriviedol k tomu najpotrebnejšiemu - k prijatiu našich dejín. Odmietali a posudzovali, vyzdvihovali a hanili, mytologizovali a démonizovali sme dosť dlho aj obšírne. Dnes už máme povinnosť začať tvoriť. Tvoriť obraz toho, čo je vpísané hlboko v nás, v našich predkoch, našej krajine. A na tomto základe sebavedome predstaviť Slovensko ako krajinu pripravenú vplývať na vývoj Európy a dianie vo svete. Ak som spomenul zápas o charakter, ten sa najlepšie odráža v tvári. Bude to TVÁR našej krajiny, o ktorej budem hovoriť. Ako u človeka aj pri krajine totiž práve jej tvár najviac vypovedá o tom, aké spoločenstvo ju tvorí, čo prežilo, a čím je vo svojej podstate. Tvár o podstate vypovedá oveľa viac ako samotné meno, pretože odzrkadľuje všetko dobré aj zlé, otvorené aj zabudnuté. Tvár nie je možné odňať a veľmi ťažké je nestretnúť sa s ňou. Preto je najlepším a najvernejším obrazom histórie individuálneho človeka aj krajiny. Desiate výročie je vhodný čas na to, aby sme sa úprimne pozreli na našu tvár a zistili, akí sme. Len s týmto poznaním budeme môcť zmysluplne kráčať ďalej a vedome písať svoju budúcu históriu. Tvár krajiny, v ktorej žijeme, má v sebe niekoľko základných čŕt, ktoré sú nezmazateľné. Najdôležitejšou je prijatie kresťanstva v roku 829. Prijali sme ho podstatne skôr, než tento geografický priestor dostal meno odrážajúce slovanský pôvod jeho obyvateľov. Do tváre našej krajiny sa tak zapísala základná črta, ktorá ju navždy urobila podobnou tváram iných európskych krajín. V rámci kresťanstva sme sa potom pôsobením svätých Cyrila a Metoda - v politickom priestore Veľkej Moravy - priklonili k jeho západnej tradícii. Stalo sa tak vymenovaním druhého z vierozvestcov za misijného arcibiskupa. Spolu s kresťanstvom Slovensko prijalo vzorce kultúrneho správania, ktoré nám umožnili vytvorenie národnej identity. Nie je náhodou, že tie slovanské národy, ktoré odmietali prijatie kresťanstva, v priestore Strednej Európy neprežili.

Druhou výraznou črtou zapísanou do tváre budúceho Slovenska bol vznik Uhorska v roku 1000. Slovensko sa stalo súčasťou kráľovstva, ktoré deväťsto rokov tvorilo dejiny Strednej Európy. Prorocky znejú slová zakladateľa Uhorska sv. Štefana, ktorý v záveti vyzýval svojho syna k rešpektovaniu jazykovej a etnickej rôznosti obyvateľov svojho kráľovstva. Takmer osemsto rokov jeho nasledovníci toto prorocké odporúčanie rešpektovali a aj preto bolo Slovensko osemsto rokov nie objektom - ale subjektom uhorských dejín. Práve vďaka tomu sa do tváre našej krajiny vpísala bohatá skúsenosť všetkých dôležitých udalostí, ktoré hýbali Európou. Na tvári Slovenska aj preto vyrástli stredoveké mestá, ktoré sa neskôr stali centrami obchodu a kultúry. Bratislava vďaka Akadémii Istropolitane a Trnava vďaka Trnavskej univerzite boli vo svojej dobe významnými centrami vzdelanosti. V tvári Slovenska je zapísaná aj historická úloha, ktorú naši predkovia zohrali počas dvoch storočí protitureckého odboja. Slovensko tvorilo od bitky pri Moháči v roku 1526 až po bitku pri Viedni v roku 1683 hrádzu voči prenikaniu Osmanskej ríše do Európy. Bez obáv, s hrdosťou a patriotizmom treba preto povedať: vyše 140 rokov bolo Slovensko centrom histórie celého Uhorska a jeho politických dejín.

V Bratislave sa schádzal uhorský snem a bola hlavným mestom Uhorska dvakrát dlhšie ako Budapešť. Práve tu boli niekoľko storočí korunovaní uhorskí králi, tu bolo jedno z centier stredoeurópskeho vzdelania a kultúry. Nebojme sa priznať k tomu, na čo môžeme byť oprávnene hrdí. Boli sme súčasťou ríše, ktorej vládli takí významní panovníci ako svätý Štefan, Karol Róbert, Matej Korvín či Mária Terézia. Boli to aj naši králi a panovníci a Slovensku sa pod ich vládou darilo. Nezbavujme sa ich, nenechajme si ich vziať. Silnými ideami a činmi sú zapísaní do našej histórie. Neobchádzajme, neretušujme túto črtu. Hlásme sa preto hrdo k uhorským dejinám ako súčasti našich dejín.

V prvej polovici devätnásteho storočia sa začal ako súčasť tvorby moderných politických stredoeurópskych národov utvárať aj moderný slovenský národ. Jeho moderným politickým programom sa stali mikulášske Žiadosti národa slovenského z mája 1848. V úprimnosti popisu tváre Slovenska však nemožno obísť jazvu maďarizácie. Maďarské elity opustili - najmä v druhej polovici devätnásteho storočia - odkaz zakladateľa Uhorska, kráľa Štefana. Ani maďarizačný tlak však nepotlačil energiu, ktorá v súlade s európskym dianím formovala základy moderného slovenského národa. Práve počas tohto procesu sa však do našej tváre začala pomaly vrývať črta, ktorá nás charakterizuje dodnes. Je ňou rozpoltenosť, ktorá sprevádza takmer všetky zlomové momenty našich moderných dejín. Predovšetkým medzi vzdelancami katolíckej a evanjelickej konfesie sa od konca osemnásteho storočia len pozvoľne formovala súhra pri presadzovaní slovenských národných záujmov, ktorá dozrela pamätným spoločným prijatím spisovného jazyka v roku 1843 a politickým vystúpením v roku 1848.

Až v matičnom období šesťdesiatych rokov devätnásteho storočia bola konfesijná rozpoltenosť prekonaná. Národná emancipácia Slovákov viedla k požiadavke autonómie v rámci Uhorska sformulovanej v Memorande národa slovenského z roku 1861. Odmietnutie tejto požiadavky a zostrenie národnostného útlaku po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní z roku 1867 viedli k oslabovaniu lojality slovenských politických elít k Uhorsku. Prvá svetová vojna potom už len vyústila k historickému zlomu. Vznik nových štátov v Strednej Európe - medzi nimi aj Československa - je ďalšou výraznou črtou v tvári Slovenska. V roku 1918 - a po ňom - značná časť obyvateľov našej krajiny vznik Československa privítala. O našej rozpoltenosti však svedčí, že časť obyvateľov prijala vznik nového štátu indiferentne a existovala aj výrazná skupina, ktorá nový štát odmietala. Je však neoddiskutovateľnou skutočnosťou, že v roku 1918 dostalo Slovensko svoje meno a územie a že od roku 1918 sa mohli Slováci rozvíjať v prostredí demokratického štátu, ktorý poskytol priestor pre vznik slovenských štátnych, vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií. Tým sa potvrdilo a upevnilo vedomie svojbytnosti slovenského národa a vytvoril sa nový, významný impulz pre náš kultúrny a politický rozvoj.

V marci 1939 sa väčšina slovenskej politickej elity rozhodla vyhlásiť Slovenský štát a vyhnúť sa tým rozdeleniu Slovenska medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko. Väčšina obyvateľov Slovenska toto rozhodnutie akceptovala a tento fakt nemožno historicky poprieť. Nemalá skupina slovenských občanov však prijala koniec prvej ČSR s ľútosťou. Z tváre vojnovej Slovenskej republiky tiež nemožno zmazať, že v štáte existovala iba jedna politická strana a Slovensko vyhlásilo vojnu krajinám protihitlerovskej koalície. Nemožno zabudnúť najmä na tragický osud Židov, ktorí boli zbavení občianskych práv a deportovaní do koncentračných táborov. S týmto dedičstvom - ktoré ostáva škvrnou na slovenských dejinách - sa dodnes vyrovnávame.

V roku 1944 vzniklo z odporu proti vojnovým zločinom Slovenské národné povstanie, ktoré sa stalo východiskom z vojnovej situácie a priradilo nás na stranu víťazných veľmocí. Uvedomujem si však aj skutočnosť, že Povstanie bolo - okrem boja proti Nemecku - aj bojom medzi občanmi jedného štátu. Je paradoxom našich dejín, že v päťdesiatych rokoch sa jeho účastníci stretli v tých istých celách komunistických väzení s predstaviteľmi Slovenského štátu, proti ktorým bojovali. Vývin na konci druhej svetovej vojny poznačil tvár našej krajiny ďalšími dvomi tragédiami. Prvou boli deportácie desaťtisícov našich občanov do stalinských gulagov. Druhou bol odsun karpatských Nemcov a represie voči príslušníkom maďarskej menšiny spojené s mnohými ľudskými nešťastiami v znamení kolektívnej viny.

Za významnú pozitívnu črtu tváre Slovenska považujem voľby v roku 1946. Demokratické politické elity sa dokázali spojiť v snahe zabrániť nástupu komunizmu. Vďaka zodpovednosti predstaviteľov politických táborov, ktoré len dva roky predtým proti sebe bojovali, boli komunisti jednoznačne porazení. Rozdelenie Európy medzi veľmoci a vnútorná slabosť demokracie v Československu však spôsobili, že sme sa na štyri desaťročia stali súčasťou komunistického bloku. Tých štyridsať rokov komunizmu vytvorilo v tvári našej krajiny hlbokú jazvu, ktorá nikdy úplne nezmizne. Státisíce našich občanov boli politicky perzekvovaní. Potlačovanie slobody znemožnilo Slovensku napredovať rovnocenne s krajinami, ktoré sú dnes členmi Európskej únie. Ešte dlho budeme prekonávať skutočnosť, že industrializácia našej krajiny sa uskutočnila podľa sovietskeho vzoru. Ešte dlho budeme v súťaži s inými štátmi znevýhodnení tým, že komunistický režim budoval v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch svoje hospodárstvo na úkor budúcich generácií. Komunizmus na štyri desaťročia znemožnil aj postupné a prirodzené vyrovnávanie sa s našou rozpoltenosťou. Až s rokom 1989 prišla nádej, že sa túto našu črtu podarí prekonať.

Ak má Slovensko historický medzník, ktorý nebol naplnený vnútorným konfliktom - je ním November 1989, prijatý jednotne a s radosťou. Ideály Novembra - sloboda, demokracia, právny štát a začlenenie Slovenska do Európy - spájali občanov Slovenska bez rozdielu národnosti a vierovyznania. Roky 1989 až 1992 môžeme nazvať obdobím budovania Slovenska a hľadaním štátoprávneho usporiadania Česko-Slovenska ako demokratického a právneho štátu. Ako predseda Národnej rady SR s hrdosťou konštatujem, že to bola práve Slovenská národná rada, ktorá sa dokázala ospravedlniť za dve krivdy našich dejín. Pred Vianocami v roku 1990 vyjadrila hlbokú ľútosť nad deportáciami Židov a začiatkom roka 1991 sa ospravedlnila za odsun karpatských Nemcov a odmietla ich kolektívnu vinu. Som presvedčený, že slovenský parlament vtedy vykročil správnym smerom. Slovensko sa tým postavilo čestne k dvom historickým tragédiám. Je naším prianím vyrovnať sa aj s otvorenými otázkami slovensko-maďarskej histórie. Naším vkladom do tejto diskusie je ochota postaviť sa čelom k problému represie a diskriminácie maďarskej menšiny po druhej svetovej vojne. Podobný krok - vyrovnávajúci sa s represiami a diskriminovaním Slovákov - pokladáme za vec vnútorného rozhodnutia našich maďarských partnerov. Osobne som presvedčený, že obojstranné vyrovnanie sa s históriou by pomohlo zbaviť našu budúcnosť opakovaného vyvolávania tráum minulosti a otvoriť cestu k nezaťaženej spolupráci.

Roky 1989 až 1992 boli aj obdobím hľadania nového štátoprávneho usporiadania. Po dvoch rokoch vyjednávania medzi slovenskou a českou politickou reprezentáciou sa však nepodarilo nájsť prijateľný kompromis, ktorý by zodpovedal predstavám a očakávaniam väčšiny verejnosti. Voľby 1992 priviedli k moci novú českú a slovenskú politickú reprezentáciu, ktoré sa dohodli na rozdelení štátu. Aj vznik Slovenskej republiky pred desiatimi rokmi sprevádzala tradičná slovenská rozpoltenosť. Jedna časť občanov vznik štátu vítala, iná ho prijímala s rozpakmi, že sa k jeho vzniku nemohla vyjadriť v referende. Dnes, po desiatich rokoch, treba pokojne konštatovať, že štát je všeobecne akceptovaný a rozpoltenosť v postoji k nemu je prekonaná. Celých desať rokov od vzniku štátu môžeme nazvať obdobím sporu o jeho charakter. Po svojom vzniku bola Slovenská republika rozdelená na dva politické tábory. O hĺbke rozdelenia najlepšie svedčí fakt, že v politickom zápase boli použité prostriedky, ktoré viedli až k medzinárodnej izolácii Slovenska. Rozhodnutím občanov v rokoch 1998 a 2002 sa izolácia skončila, čo bolo potvrdené pozvaním do NATO a EÚ. Zápas o charakter štátu však pokračuje. Je len na nás, či bude spoločnosť slušná alebo bude tolerovať korupciu, či bude rešpektovať ústavu a zákony, alebo ich bude ignorovať a obchádzať, či bude právo vymožiteľné a spravodlivosť dostupná pre každého a či to bude spoločnosť citlivá k svojim členom alebo bude dominovať nesúcitný egoizmus. (...) Ako sa postaviť k desiatim rokom nášho štátu? Prvá možnosť je, že budeme konštatovať pokračovanie historickej rozpoltenosti našej krajiny. Táto možnosť však nedáva žiadnu perspektívu do budúcnosti. Druhou možnosťou by bolo urobiť hrubú čiaru za minulosťou a povedať si: "poďme sa zmieriť". Táto alternatíva by však nebola poctivá a ostala by len pózou.

Na základe skúsenosti z prvých desiatich rokov našej štátnosti som presvedčený, že najdôležitejším predpokladom prekonania rozpoltenosti je nastolenie novej politickej kultúry v našej krajine. Nová politická kultúra predpokladá naplnenie dvoch základných podmienok: prvou je spoločná úcta a rešpektovanie našej ústavy všetkými občanmi a predstaviteľmi politických elít; druhou je spoločná zhoda, že veci štátneho záujmu nebudú predmetom politického zápasu. Som presvedčený, že Národnej rade Slovenskej republiky sa postupne podarí novú politickú kultúru nastoliť. Jej prvé prejavy boli v poslednom období čitateľné pri spoločnom úsilí o vstup našej krajiny do Európskej únie a NATO, takisto pri všetkých doterajších schôdzach parlamentu v novom funkčnom období. Chcem sa za to poďakovať všetkým poslancom Národnej rady Slovenskej republiky - koaličným aj opozičným. (...) Máme za sebou desiaty rok namáhavého hľadania našej tváre. V knihe Jób nachádzame otázku: "Keď si zakryje tvár, KTO ho uvidí?" Nachádzame tu teda návod, ako postupovať pri uchovávaní našej identity v momente, keď sa päťmiliónová krajina chystá vstúpiť do niekoľko stomiliónového spoločenstva európskych národov. Odkaz knihy Jób znie: "Ukážte svoju tvár!"

Kresťanstvo urobilo našu tvár podobnou iným európskym krajinám. Uhorské dejiny jej dali stredoeurópsku podobu. Národné obrodenie urobilo našu tvár jedinečnou v Strednej Európe. Tieto tri črty určili základ našej tváre. Holokaust vryl do tváre našej krajiny jazvu, ktorá bude trvale pripomínať veľkú tragédiu. Komunizmus zanechal na našej tvári ďalšiu jazvu, ktorá sa bude hojiť ešte dlhé roky. Historická rozpoltenosť poznačila našu tvár črtami, s ktorými sa len postupne vyrovnávame. Nebojme sa pozrieť na svoju tvár - je poznačená stáročiami: dobrom aj zlom, úspechmi aj porážkami, hrdinstvom aj zlyhaniami. Prijmime ju takú, aká naozaj je. Nehanbime sa za ňu. Ukážme ju svetu s vedomím, že aj naša generácia môže a má zanechať na tvári svojej krajiny výraznú stopu.

Začíname druhé desaťročie našej štátnosti. Čaká nás historický zlom. So vstupom do Európskej únie je spojené postúpenie časti suverenity našej krajiny. Po tomto kroku už nebudeme nikdy takí, ako predtým. Nesmie nás to však zvádzať k ľahkomyseľnosti alebo malomyseľnosti, strate odvahy, či uzavretiu sa do seba. Musíme si byť vedomí svojich možností. Len tak budeme mať dostatočnú silu sebavedome formovať naše dejiny a necítiť sa len výsledkom vonkajších vplyvov a objektom udalostí. Budúcnosť bude natoľko naša, nakoľko pre nás bude dôležité formovanie a uchovanie vlastnej tváre. (...)

(Autor je predsedom Národnej rady SR)

PAVOL HRUŠOVSKÝ

---

Zpět na obsah