Príbehy a povesti

Na Slovensku má zbojnícka tradícia hlboké korene, i keď sa neraz zužovala len do postavy toho najslávnejšieho zbojníka - Juraja Jánošíka. Málokto vedel a zaujímal sa aj o tých ostatných. A nielen slovenských, veď svojich "Jánošíkov" mala väčšina európskych krajín. Možno preto len kvitovať, že slovenské Vydavateľstvo Štúdio humoru a satiry vydalo ďalšiu knihu autora Ivana Szabóa a ilustrátora Milana Stana "Osudy slávnych zbojníkov". Nájdete ich tam dvadsaťjeden a my vám prinášame aspoň osud jedného z nich.

ZBÍJAL V ŠTYROCH STOLICIACH

(Jakub Surovec - asi 1715 - 1740)
(krátené)

Kto večer 16. septembra 1740 prišiel do baníckej krčmy v Pohronskej Polhore, netušil, že bude svedkom veľkej drámy. Dvaja urastení mládenci sa netajili tým, že sú zbojníci a čím viac pálenky vypili, tým ostrejšie reči viedli, tým viac sa svojím zbojníctvom chvastali. Pravda, netušili, že za tým dubovým stolom v kúte miestnosti sedí šestoro breznianskych občanov, ktorí čakajú len na vhodnú chvíľu, aby mohli zbojníkov lapiť.

Na jedného z nich, Jakuba Surovca, striehli už vlani. Brezniansky oficier zachytil správu, že v jednom z handlov, ako sa na Horehroní hovorilo drevorubačskym osadám, sa Surovec ukrýva. Lenže bačovia a drevorubači stáli na strane zbojníkov. Kým sa tam hajdúsi doteperili, Surovec už bol dávno preč. Zdalo sa, že teraz nastala vhodná chvíľa lapiť Jakuba Surovca a jeho kumpána Tomáša Greguša v krčme. Keď dvojica zbojníkov chrapľavým hlasom spievala akúsi pastiersku pieseň, Brezňania vyskočili a vrhli sa na zbojníkov. Prekvapení zbojníci sa zháčili, no v sekunde pochopili, že sa musia brániť. Padli výstrely z pušky, aj nože sa vo vzduchu zablýskali a valašky sa zdvihli k plafónu. Nastala mela. Šiesti proti dvom. Presila. Aj keď sa zbojníci zúrivo bránili, napokon sa ocitli v putách. Zranený Surovec stratil veľa krvi, už sa nebránil. Nad ránom mešťania doterigali zbojníkov do Brezna a zobudili richtára, aby temnicu otvoril, lebo konečne chytili hľadaného zbojníka, a nie jedného, ale dvoch. Mesto a okolie si určite vydýchli. Obchodníci a kupci budú spokojne spávať a bez strachu voziť svoj tovar na jarmoky. Jakub Surovec ich už neprepadne a neozbíja.

Na druhý deň po lapení Surovca a Greguša zvolal richtár magistrát, aby zosnoval list do Bratislavy, v ktorom "najjasnejšiemu lotrínskemu vojvodovi, kráľovskému miestodržiteľovi, najsvätejšej cisársko-kráľovskej a katolíckej výsosti, predstavenému slávnej kráľovskej miestodržiteľskej rady v Uhorsku" oznámili, že už je v ich rukách "onen povestný zbojník, vodca zbojníkov Jakub Surovec, pochádzajúci zo slávnej Malohontskej stolice mestečka Tisovca". Keď je zbojník za mrežami, všetci sú pevne presvedčení, že v Brezne a na okolí "tak sa zabezpečil pokoj i spokojnosť pre verejné blaho". List magistrátu končil žiadosťou, aby miestodržiteľská kráľovská rada a kráľovská jasnosť rozhodli, čo majú použiť "k náležitému vyšetreniu zbojníctva". Odpoveď z Bratislavy nedala na seba dlho čakať. Richtár ju dôraznym hlasom prečítal na ďalšom zasadaní magistrátu. Z listu bolo zrejmé, ako treba proti zbojníkom postupovať, pretože "z ich činnosti iné nevyplýva, iba aby dostali zaslúžený trest za svoje zločiny". Preto magistrátu odporúčajú, aby "neodkladne prikročil k záležitosti menovaných zločincov proti nim trestne pokračoval, vyniesol a vykonal rozsudok..." Jakub Surovec v čase zatknutia mal asi dvadsaťpäť rokov, "červenkasté vlasy a počerné fúzy" a bohatú zbojnícku minulosť, ktorá sa začala krádežami oviec už pred pár rokmi v čase, keď pracoval ako pastier a valach na tisoveckom salaši. Pri prvej krádeži Surovca prichytili a Banskobystrická komora ho odsúdila na trest palicovania, a to tak, že na štyri razy dostal päťadvadsať palíc.

Darmo ho otec, chudobný želiar Ondrej Surovec od krádeží odhováral. Jakub si nedal povedať. Keď ho rany po palicovaní prestali bolieť, znovu sa dopúšťal krádeží oviec a dobytka. Opäť ho prichytili, opäť sa dostal pred slávny súd Malohontskej stolice, ktorý ho odsúdil na ročné väzenie v Rimavskej Sobote.

- Salašníckej robote som sa priúčal v rodnom Tisovci, odtiaľ som odišiel do služby pod Muráň, potom som opäť slúžil v Tisovci, potom zasa na Horehroní, - vravel o svojom živote pred vyšetrovateľom v Brezne na druhý deň po lapení. - A kedy ste sa dali na zboj? - znela ďalšia vyšetrovateľova otázka. - Kto vás naverboval?

- Na zboj ma naverboval Martin Poliak roku 1739, - odpovedal Surovec. Zbojnícka družina sa formovala v tomto roku na jar, no už v lete sa rozchýrilo, že Surovec sa stal zbojníkom. V prvom roku svojej existencie si družina overovala svoje schopnosti a získaval prvé skúsenosti. Jednotlivé akcie sa uskutočňovali v niekoľkočlenných skupinách. V nich sa Surovec zaiste prejavil ako odvážny a dôvtipný zbojník. Hajdúsi po ňom pásli, preto často menil miesto pobytu. Väčšinou sa zdržiaval na tisoveckom a breznianskom salaši, často prebýval v čiernych handloch, ako sa hovorilo osadám drevorubačov ležiacich v povodí Čierneho Hrona. Obyvatelia handlov so zbojníkmi vychádzali dobre, aj keď vedeli, že za to môžu byť potrestaní. Ženy drevorubačov im šili z nakradnutého súkna košele. Jedna deva z handla Kamov vypovedala, že Jakubovi Surovcovi "dala byla jednu košelu pak jednu šatku aj ručník na hrdlo mu darovala..."

Surovcova družina mala desať členov a najvážnejším momentom v jej živote bola zbojnícka prísaha. Prisahajúci si kľakol, pohľad upieral do hlavne natiahnutej ručnice a za kapitánom alebo jeho zástupcom opakoval: "prisahám večnému Bohu, svatej trojici i všetkým božím svatym že nikdy svojich tovarišov nezjavim, neoklamem, nezanecham v šťasti a nešťasti..." Aby účinok prísahy bol čo najväčší a hlboko prenikol do vedomia nového zbojníka, prísaha sa opakovala. Jeden člen Surovcovej družiny Matej Pijak-Hajduch vypovedal pred sédriou Oravskej župy, že ho Surovec "sedemkrát sprisahal".

Jakuba Surovca súdili v Brezne pre viacero lúpežných prepadnutí a krádeží, ktoré podnikol so svojimi kumpánmi. Jeho skutky sú opisované v prvom bode (numerus primus) a táto časť má nápis Opis činov Jakuba Surovca (Species facti super actibus Jacobi Szurovecz). (...)

"Napokon skrývajúc sa po rôznych salašoch, zabíjajúc a kradnúc ovce, prišiel s dvoma spoločníkmi do našej baníckej krčmy ležiacej v horách smerom na východ. Tam niekoľkokrát, pretože mali dobré informácie, odhalili naše úklady. Jednako okolo šestnásteho nedávno uplynulého mesiaca septembra, neskoro v noci prostredníctvom našich šiestich ľudí bol poranený úderom ručnice a sekery i so spoločníkom Tomášom Gregušom." Týmito slovami sa končí opis činov zbojníka Jakuba Surovca.

V druhom bode (numerus secundus) spisu sa nachádza aj rozsudok, z ktorého uvádzame: "Za tieto spomenuté a ním prezradené veľké, kruté priam barbarské činy, keďže pri podobných veľkých zločinoch bolo zvykom udeliť aj ťažší trest a keďže sa predovšetkým berie do úvahy okolnosť, že pred troma rokmi zúčastnil sa vykradnutia kostola vo Valaskej, odsudzuje sa na trest na koleso, aby jeho údy počnúc hlavou boli polámané a potom jeho mŕtvola kolesom znetvorená bola vystavená na kríži." Po výsluchu, mučení a odsúdení bol Jakub Surovec popravený 11. októbra 1740. Lepší osud nečakal ani jeho spoločníka Tomáša Greguša, baču z breznianskeho salaša na Čiernom vrchu. Za spoluúčasť na zboji ho odsúdili na smrť obesením a kat vykonal popravu 14. októbra, teda tri dni po vykonaní rozsudku nad zbojníckym kapitánom Jakubom Surovcom.

IVAN SZABÓ

---

Zpět na obsah