SLOVENSKÉ DOTYKY
 

DO SIENE SLÁVY NA SLOVENSKO DOPLÁVAL

Hokejista Václav Nedomanský

Oba naše národy žili minulý mesiac hokejom. Tento šport bol u nás vždy obľúbený a mnohí z česko-slovenských hokejistov sa stali osobnosťami naozaj svetového formátu. Jedným z nich bol i Václav Nedomanský, ktorý roky hral na Slovensku. Viedol nesmierne pestrý život. To množstvo dobrodružných príhod a ojedinelých skúseností by vydalo na knihu. On vlastne aj teraz, vo veku necelých šesťdesiatjeden rokov, prežíva zaujímavé príbehy. Narodil sa v Hodoníne, roky hral hokej v Bratislave, ušiel komunistom za športovým snom do Kanady a teraz prebýva v Kalifornii neďaleko od Los Angeles. "Pozerám sa na mesto, ktorého stred je od nás asi tridsať míľ," popisoval do telefónu. "Skoro stále máme krásne počasie. Sme úplne v prírode, dve míle od pobrežia, ale už 600 metrov nad morom. Neďaleko sa týči kopec, ktorý má rovnako ako ten štít na Slovensku asi dvaapol tisíc metrov. Keď je sezóna, dá sa tu lyžovať."

Ste scoutom klubu Los Angeles Kings. Čo obnáša toto zamestnanie, keď sa v NHL nehrá?

- Veľa cestujem. Nedávno som absolvoval desaťdňovú cestu po východe kontinentu. Mal som sledovať zápasy AHL.

Vaša mama žije v Hodoníne. Kedy ste ju v rodnom meste navštívili naposledy?

- Vlani v auguste pred Svetovým pohárom, ale asi iba na dve hodiny. Predtým sme boli v Prahe na pohrebe Ivana Hlinku.

Hodne vás Hlinkova smrť vzala?

- Bol som šokovaný a zničený. Asi týždeň predtým, než zomrel, sme spolu hovorili. Bol na golfovom ihrisku a do telefónu mi sľuboval, že za mnou príde.

Boli ste kamaráti?

- Napríklad na olympiáde v Japonsku sme bývali v jednej bunke. Strávili sme spolu veľa času. Kupovali sme si platne Beatles. Zostali sme v kontakte. Človek si v podobnej chvíli uvedomí, aký je život drahocenný.

Pred tromi rokmi vo Švédsku ste mi tvrdili, že vás na korčule už nikto nedostane. Vydržali ste to?

- Áno. Ale dostal som na Vianoce od syna nový výstroj. Vyzerá krásne. Všetko je nové, ľahšie, lepšie ako za našich čias. Možno ho vyskúšam. Neviem.

Nechýba vám kĺzanie po ľade, príjemný pocit z podarenej strely?

- Ani nie. Všetko má svoj čas. V každom veku si musíte nájsť niečo, čo vás baví. Nechápem, že sa hráči po skončení kariéry nudia.

Vy ste si našli zamestnanie. Písali ste do zürišského Sportu, koučovali ste v Nemecku. Bavila by vás aj novinárčina?

- Baví ma stále. Plno vecí si píšem. Rozmýšľam nad nimi, škrtám. To musíte poznať sám. Medzi českými kanoniermi ste kráľ. Až za vami sú Nový, Martinec, Růžička, Jágr. Koho z elitnej desiatky najviac uznávate?

- Všetkých. Nastrieľali toľko gólov! Začal som chodiť na hokej v roku 1956 a sledoval som Josefa Černého. Keď som sám začínal, tak som mu na ľade nemohol stačiť. Bol to vynikajúci korčuliar. Ale uznávam všetkých.

Najbližšie je vám Jaromír Jágr. Aký máte naňho názor?

- Vynikajúci hráč, ofenzívne nadaný. Ďalej ho nemôžem hodnotiť.

Prekoná vás? Čo myslíte?

- Pokiaľ bude hrať, tak áno. Veľa hráčov po tridsiatke stratí motiváciu. To ma prekvapuje, nepáči sa mi to. Nedá sa hrať iba pre góly alebo peniaze. Hlavné je víťazstvo, súťaženie, túžba po zlepšení.

Vy ste v tridsiatke iba prestupovali do zámoria, však?

- A až po dovŕšení veku tridsaťtri rokov som začínal v NHL! Zostať u hokeja bola pre mňa aj existenčná záležitosť. Nemohol som si dovoliť prestať robiť profesionálny šport.

Dnes sa v NHL zarábajú obrovské peniaze. Ako to bolo za vás?

- Platy boli také nízke, že človek išiel zo sezóny do sezóny. Dodnes ma to núti stále pracovať. Ale baví ma to.

Vy ste údajne nastúpili v ligovom dueli za futbalový Slovan Bratislava. Je to pravda?

- Áno. Raz v lete, pred začiatkom hokejovej sezóny. Dva týždne som s mužstvom trénoval, absolvoval som pár prípravných zápasov, jeden ligový. Potom som ešte dal za béčko gól, ktorý ho zachránil pred zostupom z druhej ligy.

Narodili ste sa na Morave, ligu ste hrali za Slovan. Boli ste dokonalý Čechoslovák, nie?

- Asi áno. Chodili sme sa kúpať do hraničnej rieky Moravy. Za ňou je slovenský Holíč. Keď ma potom uvádzali do slovenskej hokejovej Siene slávy, napísali, že som do nej doplával.

Vraj ste pri stretnutiach nemali radi hecovanie, sústredili ste sa hlavne sám na seba. Prečo?

- Musíte sa na zápas fyzicky i mentálne pripraviť. Potom je jednoduchšie podať optimálny výkon.

A nevyčítali vám uzavretosť? Že nežijete s kolektívom?

- Nie. Od chvíle, kedy som vošiel do kabíny, som bol len pre kolektív. Veď som bol kapitán Slovana v čase, kedy medzi našimi národmi boli určité problémy. Ale uznávali ma, i keď som chodil na zápasy zo školy, hoci len hodinu predtým.

Chodili ste na zápasy zo školy? Vy ste študovali?

- Áno. Biológiu a fakultu telesnej výchovy. Urobil som všetky skúšky, ale odmietli mi dať diplom, lebo som emigroval. Potom mi ho sľúbili, ale jako to už v tých vašich končinách býva, nejako sa na to zabudlo.

Ako ste zvládali učenie pri hokejovom zamestnaní?

- Rozkladal som si ročníky do dvoch rokov. Telocvik som zvládal. Rád som sa učil anatómiu či fyziológiu. Ale musel som sedieť na zadku a hlavne v lete doháňať.

Páčilo sa vám v Slovane?

- Hokejová atmosféra tam bola skvelá, mal som dobrých kamarátov. Tréner Horský bol vynikajúci odborník. Práve v Slovane som po prvý raz zažil dvojfázový tréning.

Vybavíte si svoj pamätný zápas, pamätný gól?

- Rád spomínam na zápasy s Ruskom na MS v Prahe v roku 1972. Prichádza mi na um stretnutie, teraz sa podržte, bolo to v januári 1967 vo Winnipegu. Rusko sme porazili 5:2. Dal som štyri góly, počítali mi len tri, lebo pri tom štvrtom strela pretrhla sieť. Ale najcennejšie góly boli vždy z majstrovstiev sveta.

Emigrovali ste. Ako to prebehlo?

- Práve som skončil školu, povolali ma na vojnu, požiadal som o odklad. Zaujímali sa o mňa dva kluby zo Severnej Ameriky, v Československu boli odmietnutí a mňa potom sledovali. Ale to nechcem rozvádzať. Odišiel som autom do Švajčiarska, kde sme sa stretli so zástupcami zo zámoria.

S tímom Toronto Toros ste rok nato boli na turné v Škandinávii. S Fardou ste miesto presunu do Fínska radšej zostali vo švédskom Örnsköldsviku. Báli ste sa, že by vás vydali komunistom?

- Je to pravda. Nemal som vízum, obával som sa, aby nás neutrálne Fínsko nevydalo na východ. Už predtým v Kanade ma kontaktovali z československej ambasády. Chceli sa so mnou stretnúť. Samozrejme som odmietol.

Amerika musela byť pre uprchlíkov z komunistického bloku plná prekvapení. Ako ste si zvykali?

- Začal sa tréningový tábor na malom ihrisku. Plno hráčov sa snažilo udržať v mužstve a to bola bitka ako blázon. Neskoršie som hral NHL, ktorá bola čistejšia.

Čo jazyk, zvyklosti?

- Prídete v tridsiatke a komunikujete na úrovni päťročného dieťaťa. Nerozprával som, mnohým veciam som nerozumel a pomoc žiadna nebola. Ešteže som hral hokej. Keď som dokázal, že som lepší ako ostatní, začali si ma vážiť. Keby som nebol prínosom pre tím, bez milosti by ma vyhodili.

KAREL KNAPP


Zpět na obsah