SLOVENSKÉ DOTYKY
 

POCTA K 15. VÝROČIU ÚMRTIA

Europér Dominik Tatarka

Dominik Tatarka bol nie len spisovateľom, znalcom a vykladačom zákutí slovenčiny, ale aj jednou z morálnych autorít, disidentom, dodnes napríklad tiež pomyselným veľvyslancom slovenskej literatúry v Prahe, meno ktorého otvára dvere. K 15. výročiu jeho úmrtia pripravilo Slovenské národné literárne múzeum Slovenskej národnej knižnice v Martine výnimočný výstavný projekt. O jeho vernisáži už Slovenské dotyky informovali, ich vydavateľ Slovensko-český klub ju chce preniesť aj do Prahy a ďalších českých miest. Ako vyzerá osobnosť Dominika Tatarku optikou tohto projektu?

"Som karpatský pastier", "som utešiteľ Slzička", "ja som Europér"... Uvedenými, ale aj inými prívlastkami sa zvykol charakterizovať Dominik Tatarka. Tento osobitý umelec i človek prešiel zložitým osobnostným vývinom, do ktorého sa v rôznych podobách premietol autentický osud moderného slovenského vzdelanca európskeho formátu, prežívajúceho protirečivý príbeh ešte protirečivejšieho 20. storočia.

Už ako mladý začínajúci autor pohotovo a umne (v špecifických podmienkach konzervatívneho Slovenska) rozvíjal inšpiračné zdroje a impulzy moderných európskych literárnych smerov a tendencií. Počas svojich štúdií na Sorbone sa naplno oddával magickej atmosfére medzivojnového Paríža. Privoňal existencializmu i surrealizmu. A dokázal si ich tvorivo osvojiť a aplikovať, čo potvrdzuje najmä novela Panna zázračnica z roku 1944. Pestrofarebný svet slobody, imaginácie a bezstarostných hier, duchovná vzbura, osudová žena, po ktorej túži celá bohémska umelecká komunita, ale ktorá zostáva dráždivo neprístupná a verná sama sebe... Už v Panne zázračnici sa koncentrovane prejavila Tatarkova úporná snaha bojovať o dušu človeka v človeku samom. Už vtedy ale v pôsobivých inotajoch naznačoval, že je len výlučnou vecou človeka, ako sa vysporiada s prípadným víťazstvom a jeho dôsledkami. (K svojmu predvojnovému študijnému pobytu v Paríži sa o takmer dve desaťročia neskôr vrátil aj prostredníctvom románu Prútené kreslá.)

Po roku 1945 Tatarkova tvorba dobrovoľne rezignovala na pôvodné filozofické východiská. Bezprostredne po februári 1948 sa začlenil medzi týchto tvorcov, ktorí začali budovať "víťaznú" socialistickú ideovo-umeleckú základňu. Ako nesporne talentovaný rozprávač sa rozhodol prostredníctvom svojich próz reflektovať nový spoločenský poriadok, odkrývať rôzne dobové problémy a na pozadí revolučných, často tragických a krutých premien zaužívaných životných princípov oznamovať či aspoň registrovať (v mnohých prípadoch sporné a bolestivé) nové víťazné zajtrajšky. Povedané a napísané inými slovami: jeho vtedajšie literárne dielo sa, žiaľ, stalo jednou z výkladných skríň naoktrojovanej pofebruárovej socialistickej reality (Prvý a druhý úder, Radostník, Družné letá).

Situácia sa mení v druhej polovici 50. rokov minulého storočia. Aj pod vplyvom ostrých polemík s dogmatikmi (niektorých spisovateľov nevynímajúc) začal Tatarka kriticky prehodnocovať svoje nazeranie na okolitý svet i vlastný dovtedajší život. Po rokoch sa v ňom opätovne prebudila stará láska a osudová vášeň - Francúzsko - a na pulzovaní jeho starého i nového ducha začal do seba katarzne vstrebávať silu a slobodu Európy. "Už sa nedal pomýliť. Bol to nový, vytriezvený človek!" (I. Kružliak)

Za román Prvý a druhý úder (1950), v ktorom zaslepení strážcovia ideologickej čistoty našli pozostatky naturalizmu, bol Tatarka vystavený potupnej sebakritike. Reakciou na tento incident sa stal neskôr pamflet Démon súhlasu (1956). V ňom autor odsúdil prehnité stalinistické metódy a praktiky v spoločenskom živote i v umeleckej sfére. "Mýtus o Figurovi, vášnivom, mocenskom a mocnom tvorcovi postavičiek, ľudkov, súhlasných figúrok, iste nestojí za reč, ani za chvíľu stráveného oddychu, ani za trochu ušne alebo očne vynaloženej energie. Rozprávač sa nakoniec ospravedlňuje len mravným poslaním: Robiť zo seba Figurov, má to zmysel? Ani Veľkí Figurovia, ale ani drobné figúrky, disciplinované a poslušné až do totálneho osprostenia, nezachránia svet, ak ho nezachránia obyčajní ľudia, statoční ľudia." (Démon súhlasu, apríl 1963, s. 94) V 60. rokoch prežíva Dominik Tatarka svoje hviezdne obdobie. Stáva sa jednou z najvýraznejších postáv obrodného demokratizačného procesu, ktorý vyvrcholil Pražskou jarou pamätného roka 1968. A za svoj občiansky nekompromisný a mravne vyhranený odpor k okupácii spojeneckých vojsk ho mnohí považovali za symbol toho obdobia. (Keď okupačné tanky vtrhli do Bratislavy, nebojácne viedol odpor mládeže a študentov, zápalisto rečnil na masových zhromaždeniach Bratislavčanov. Pred jedným z tankov odhalil svoju hruď a zavelil: "Sem strieľajte, súdruhovia!") Ako prozaik v širších súvislostiach a kontextoch zobrazoval vzťah človeka k človeku, zamýšľal sa nad otázkami medziľudskej komunikácie, ktorú autenticky konfrontoval s konkrétnou tragickou skúsenosťou ľudskej individuality. Pri tom všetkom plnokrvne využíval metaforickú reč, "hovoril v závratných špirálach, spájal uplynulé s prítomným, vzdialené s blízkym". (J. Špitzer). Túto autorskú líniu rozvíjal v každom svojom tvorivom období, pričom roku 1968 jej dal výraz v koncepcii "Obce božej", spoločnosti založenej na vzájomnej úcte a duchovnom povznesení jednotlivca. Obce, ktorej členovia vedome budujú a rozvíjajú národnú kultúru ako základ novej spoločenskej kvality.

Po roku 1968, v časoch vládnutia tvrdej normalizačnej mašinérie, bol Dominik Tatarka vyradený z oficiálneho verejného i literárneho života. Napriek zložitej existenčnej situácii, perzekúciám a systematickému eštebáckemu dozoru však na tvorbu nerezignoval. Rukopisy svojich diel koncipoval s vedomím, že nikdy nevyjdú tlačou. Zároveň ale priznával, že sa písaním zachraňuje, že si vlastnými písačkami vydobýja slobodu, ktorú mu odnímali. Knihy napokon vyšli v slobodnom zahraničí a na vydanie ich pripravil historik Ján Mlynárik.

V porovnaní s predošlou tvorbou majú Tatarkove diela zo 70. a 80. rokov iný charakter. Z obsahového hľadiska ide o pôsobivé reminiscencie na detstvo a ľudí z rodiska, politické úvahy o totalitnej moci, meditácie o priateľoch, z ktorých mnohí ho opustili, zaznamenávanie a výklad slov, fragmenty z korešpondencie... Osobitý rozmer tvoria intímne záznamy zo sexuálneho života, v ktorých zohráva dôležitú rolu žena-milenka. Uvedená línia sa zaujímavo prekrýva s úvahami o zásadných otázkach ľudského bytia, o deformovanej spoločnosti, o pokryteckej dobe. Z Tatarkovho rozprávania vyžaruje silný autentický duch, umocnený voľným autorským prístupom a príťažlivou spontánnosťou. Týmito piatimi knihami (Sám proti noci, Písačky, V ne-čase, Listy do večnosti, Navrávačky), ktoré z výpovedného hľadiska vytvárajú kompaktný celok, dôstojne pretrvala v slovenskej literárnej spisbe línia nekonformnej tvorby, vzdorujúcej tlaku a represáliám komunistického režimu. (V decembri 1976 podpísal Dominik Tatarka Václavovi Havlovi ako prvý Slovák Chartu 77. Vtedy sa ako disident už veľmi často zdržiaval v Prahe, kde sa okrem Havla priateľsky zblížil aj s filozofom Karlom Kosíkom, spisovateľmi Karlom Peckom, Ludvíkom Vaculíkom).

Aj keď Tatarkovými duchovnými otcami boli francúzski intelektuáli (Malraux, Camus, Sartre, existencialisti, surrealisti...), v posledných dvoch decéniách života ho zaujalo jánošíkovské zbojnícke gesto. "Áno, hlásil sa k jánošíkovskej vzbure, cítil sa vzbúrencom - pravda, bola to vzbura iného typu, nie bezprostredná reakcia na sociálnu či politickú realitu, ale vzbura intelektuála a umelca, navyše odchovaného francúzskou a európskou intelektuálnou a umeleckou avantgardou." (A. Marenčin)

S menom Dominika Tatarku sa bude, aspoň v mojom ponímaní, vždy spájať prirodzené slovenské prepojenie s európskou kultúrou a civilizáciou. Bol to "europér" so všetkým, čo k obsahu tohto pojmu v 20. storočí prislúchalo. Vlastné omyly a prešľapy nevynímajúc.

PETER CABADAJ


Zpět na obsah