Podotyky

Človek, ktorý prešiel z dramatických okolností zlomovými dejinnými okamihmi, sa musí v kritických chvíľach ponoriť do najhlbších spomienok, rekapitulovať v duchu svoje postoje a dojmy, porovnávať ich s premenami času, aktuálnymi poznatkami a skúsenosťami. Takáto situácia ma prepadla a zaskočila už trikrát. Po prvý raz pred šiestimi rokmi, keď v Bratislave prebiehala "oslava" 50. výročia Tisovej smrti, sprevádzaná zádušnou omšou za zosnulého v jeho rodnej obci Bytča spolu s panychídou pri Justičnom paláci v Bratislave. Ďalej premiéra emotívne pôsobiaceho dokumentárneho filmu režiséra Dušana Trančíka o priebehu procesu s Tisom. Tretí poznatok mi sprostredkoval veľmi pútavý rozhovor s popredným slovenským hercom v úlohe Tisa Mariánom Labudom, publikovaný v júnovom čísle časopisu Slovenské dotyky. Marián Labuda sa v tomto príspevku úprimne a otvorene podáva svoj postoj voči nekonečne pretriasanej kause Tisovho súdu a smrti. Je to citlivá kapitola novodobých slovenských dejín, ktorú historici stále obchádzajú ako nedotknuteľné tabu. Monodráma Tiso v Divadle Aréna je prvým výraznejším náznakom, že táto téma patrí tiež do našich dní. Preto si dovoľujem k nemu pripojiť niekoľko osobných poznámok ako autentický svedok, ktorý priamo sledoval proces s Tisom v bratislavskej súdnej sieni.

Necítim sa dodnes dostatočne kompetentný k tomu, aby som hodnotil a rozoberal z hľadiska historických súvislostí problémy Tisovej viny a podiel Tisovej vlády na spolupráci s fašistickým Nemeckom. 15. marca 1939 uplynulo 60 rokov o chvíle, kedy slovenským snem na pokyn vtedajšieho Berlína vytvoril tzv. slovenský štát. Jozef Tiso stal na jeho čele ako Hitlerom dosadený vládca. Či prijal toto poslanie dobrovoľne a spolupodieľal sa na preukázaných zverstvách hitlerovcov, bolo predmetom ďalekosiahleho vyšetrovania a dokazovania v procese, ktorý bol zaznamenaný údajne na 60.000 stenografických stranách.

Bratislavský proces s Jozefom Tisom a spol. bol krátko po skončení vojny jednou z vrcholných udalostí v oslobodenej republike. Prebiehal súbežne so súdom s hlavnými vojnovými zločincami v Norimbergu. Na osemdesiat novinárov a vojnových korešpondentov sledovalo obidva procesy synchrónne. O Slovensku nebolo v médiách nikdy toľko správ ako v týchto chvíľach.

Na proces s Tisom som bol vyslaný v rámci praktického prehĺbenia právnického a filozofického štúdia na Masarykovej univerzite v Brne. Strávil som vtedy v Bratislave nepretržite štyri mesiace, aby som plnil spravodajské úlohy pre českú a zahraničnú tlač. Stretol som sa vtedy po prvý raz so slovenským ľudom a jeho dejinnými udalosťami. Bez ohľadu na politické motívy živo sledovaného procesu bol som zaujatý osobnosťami a skúmaním chúlostivých otázok, ktoré dnes tvoria vzdialenú históriu. Žiadny z tých početných momentov, ktoré som prežil, nemožno dnes už objektivizovať. Uvedomujem si iba, že tendencia procesu bola na všetkých stranách nabitá vrcholnými emóciami, ktoré sa rýchlo prenášali do jednacej siene na žalovaných aj súdených. Natrvalo mi utkveli v pamäti charakteristiky niektorých vystupujúcich osobností: drsnými nervami prekypujúceho predsedu súdu dr. Ivana Daxnera, ktorému Tiso s obľubou udeľoval morálne lekcie (cítil sa k tomu oprávnený ako niekdajší šéf Tisom menovaného diplomata na Ukrajine), bohorovne múdry štátny žalobca, plukovník dr. Anton Rašla, žoviálny a právnicky zbehlý Tisov obhajca ex offo dr. Ernest Žabkay. Mojím oddaným slovenským poradcom bol skúsený novinár dr. František Bokes, predvojnový spravodajca Lidových novín na Slovensku. V priebehu procesu sa vďaka niektorým priaznivým okolnostiam naskytla možnosť, aby sa niektorý vybraný akreditovaný novinár stretol v cele s obžalovanými. A tu padol lós aj na mňa. Počas rozhovoru, ktorý trval niekoľko minút, som mohol hľadieť z očí do očí Jozefovi Tisovi, a tak si zaznamenať významnú historickú položku do svojho reportérskeho zápisníka. Tiso sa choval stroho a odmietal odpovedať na každú pripravenú zásadnú otázku. Omnoho ochotnejší a viac ústretový bol k novinárom minister propagandy slovenského štátu Šaňo Mach.

Proces s Tisom bol veľmi zdĺhavý a únavný. Často sa pojednávania predĺžili až na 18 hodín denne. Prinášal ale cennú matériu, ktorá dnes môže slúžiť analytikom novodobých slovenských dejín.

Zažil som na procese s Tisom v Bratislave celý rad zaujímavých príhod a počul množstvo otrasných správ. Jeden šokujúci príbeh ma však doteraz neopustil. Po niekoľkých odkladoch bol konečný rozsudok smrti nad Tisom stále odďaľovaný. V deň jeho oznámenia pred novinármi boli účastníci pozvaní do súdnej siene na deviatu hodinu. Keď sa dostavili, bolo im oznámené, že Tisovi bola zamietnutá milosť a že je už štyri hodiny po smrti.

JIŘÍ VITULA

---

Zpět na obsah