| SLOVENSKÉ DOTYKY | ||
| AUGUST 2005 | ||
POHĽAD ZA DIVADELNÚ OPONUSpisovateľ Michal Hvorecký v PraheJarné mesiace boli v pražskom Divadle na zábradlí zasvätené projektu "Československá jar 2005". Jeho obsahom bolo uvedenie štyroch pôvodných divadelných hier mladých českých i slovenských autorov, medzi inými i slovenského spisovateľa Michala Hvoreckého. Hra "Plyš", ktorú pre túto nesúťažnú prehliadku napísal, je jeho prvým autorským, dramatickým textom.Chodili ste rád do divadla? - Áno. Posledných pätnásť rokov veľmi intenzívne. Doteraz som bol len divákom, takže úloha autora je pre mňa nová. Po prvý raz v živote vidím, ako to v divadle vyzerá za oponou a v zákulisí. Vládne tam naozaj také napätie a kujú sa pikle, ako sa o divadelnom šoubiznise hovorí? - Ľudí z vonku to prirodzene priťahuje. Tí, ktorí vystupujú na javisku, sú často slávne, mediálne osobnosti. Kto nahliadne za divadelnú oponu, stratí naivný, romantický pohľad na vec a zistí, že v pozadí je jeden obrovský funkčný mechanizmus, ktorý divadlo udržiava v chode. Ide o to, aby sa o siedmej večer, pre divákov, ktorí zasadnú v hľadisku, kolektívne vytvoril autentický estetický zážitok. Pohľadom za divadelnú oponu som niečo zo seba stratil, ale na druhej strane veľa získal. Objavné bolo vidieť aj všetky tie šatne, laná, ťahy a triky, zvukárov, technikov, jednoducho všetkých, ktorí sú pre divadlo dôležití, ale pre bežného diváka skrytí. Milo ma prekvapila skutočnosť, že divadelný svet je veľmi demokratický. Umelec, ktorý je na obálkach časopisov, je v podstate v divadelnom zákulisí v rovnakej pozícii, ako kulisák, ktorý nosí dekorácie. Prečo bola pre vás účasť na projekte Československé jaro 2005 zaujímavá? - Predovšetkým to bola pre mňa veľká pocta, pretože Divadlo na zábradlí je medzinárodný pojem, v Československu je to v oblasti divadelníctva a kultúry skutočná legenda. Bola to aj veľká autorská výzva - skúsiť napísať svoj vôbec prvý divadelný text. Ponuka prišla od dvojice režisérov Lukáš Trpišovský a Martin Kukučka, ktorí vystupujú pod značkou Skutr. Sú to takmer moji rovesníci, ozajstné česko-slovenské duo, pretože Lukáš je z Prahy a Martin z Púchova. Bola to náhoda, že ste dostali túto príležitosť alebo tomu predchádzali nejaké kroky? - Určite veľmi pomohla skutočnosť, že mi pred dvoma rokmi vyšla v Čechách kniha "Lovci & zberači" v českom preklade. Nezávisle od seba si hlavná predstaviteľka hry Bára Seidlová aj obaja režiséri knihu prečítali a zapáčila sa im. Po spoločných dohovoroch s vedením divadla vznikla ponuka, aby som špeciálne pre toto divadlo napísal hru. Trochu to súvisí aj s trendom, že sa v Čechách i na Slovensku silno pociťuje absencia pôvodných divadelných textov, hlavne od mladých autorov. Staršia generácia dramatikov pomaly odchádza, splnila svoju úlohu, ale noví autori sa veľmi ťažko rodia. Navyše majú aj málo priestoru na realizáciu. Paradoxne, dostávam teraz viac ponúk pracovať v Čechách ako na Slovensku. Týka sa to nielen spomínanej hry, ale aj vydávania kníh alebo článkov pre noviny a časopisy. Je to zvláštna situácia, ale rozhodne sa jej nebránim a rád som zareagoval aj na ponuku z Divadla na zábradlí. Vaša prvá divadelná hra sa volá "Plyš" a má slogan "O mäkkých veciach v tvrdom svete". Mohli by ste ju v krátkosti charakterizovať? - Podľa mňa je to komédia, aj keď trochu smutná. V princípe je to príbeh piatich ľudí, ktorí sa stretávajú v jednom veľkomeste, uprostred veľmi horúceho leta. V dusnej atmosfére sa stane zvláštna vec - vypadne elektrický prúd a tí ľudia sa v temnote navzájom stretávajú. Prezrádzajú si na seba aj také veci, ktoré by možno zostali tajomstvami, priznávajú sa k svojim zvláštnym závislostiam a traumám. Hlavný hrdina sa túži zoznámiť naslepo v tmavej miestnosti v klube, lebo sa dokáže zblížiť už len s niekým, koho nikdy predtým nevidel a vôbec ho nepozná. Spisovateľstvo je veľmi individuálna práca, divadlo je však záležitosť kolektívna. Ako ste znášali fakt, že ste museli pracovať v kolektíve? - Bol to pre mňa veľký skok do neznáma, obrovská zmena. Zámerom projektu Československá jar je, aby sa autor zúčastňoval na procese vzniku inscenácie. Divadelníci to oceňujú, ale má to aj svoje úskalia. Oni totiž oveľa častejšie pracujú s textami od autorov dávno mŕtvych alebo nedostupných v ďalekých krajinách. V tomto prípade bol autor tu - ja, reálny človek, som bol k dispozícii, pravidelne som do divadla prichádzal a spolupracoval s celým kolektívom. Textovú časť som pripravoval skoro rok. S dramaturgom a režisérmi sme si neustále vymieňali text emailom, ja som chodieval do Prahy a oni do Bratislavy. Bol som prítomný aj v samotnom divadle pri čítačkách, pri javiskovej práci. V mnohom ma to obohatilo. Pri tomto otvorenom spôsobe práce sa text nemilosrdne škrtá, pričom cieľom všetkých je, aby výsledný tvar bol čo najlepší. Zásahy do textu som znášal niekedy ľahšie, niekedy ťažšie, verím však, že úpravy boli v prospech výsledku. Ako ste spokojný so stvárnením vlastného textu? - Predovšetkým mám veľkú radosť, že sa napriek mnohým úskaliam projekt podarilo doviesť až do konca. Vedeniu divadla aj všetkým zúčastneným tvorcom som naozaj vďačný za pomoc a trpezlivosť. Za výslednou inscenáciou si stojím, hoci by som si vedel niektoré režijné postupy predstaviť aj inak. Predstavenie je krátke, dynamické, veľmi vizuálne - akurát sa mi miestami zdalo, že trocha na úkor pôvodného textu. No autor, a predovšetkým debutant v divadelnej brandži, musí v istom momente prenechať režisérom priestor na ich vlastnú interpretáciu hry. Ste z generácie mladých ľudí, o ktorej sa hovorí, že notoricky nečíta. Ako toto označenie vnímate ako "jej" spisovateľ? Je podľa vás oprávnené? Do istej miery kríza čítania skutočne jestvuje. Knihy sa kupujú a čítajú menej ako kedysi. Ja napríklad často vystupujem v médiách a vždy, keď mám možnosť hovoriť na verejnosti, snažím sa tento mýtus trochu vyvrátiť a hovoriť o tom, že čítanie knižiek je veľmi potrebné a nutné, zábavné a obohacujúce pre každého človeka. Kúpiť si knihu podľa mňa neznamená vyhodiť peniaze, ale naopak, získať niečo cenné a hodnotné pre svoj život. Myslím si však, že človek musí začať sám od seba. Je to predovšetkým záležitosť rodiny a škôl, aby sa táto informácia dostávala ďalej a ďalej, aby jedinečný zážitok z čítania knižiek pretrval aj v ďalších generáciách. Pasívnejšie činnosti ako sledovanie televízie alebo chatovanie na internete majú v masmédiách oveľa silnejší marketing. Čítanie je individuálnejšie, samotárskejšie a vyžaduje vnútornú angažovanosť človeka, takže hrozí, že postupne stratí masovú popularitu. A to by bola obrovská škoda.
Michal Hvorecký Slovenský spisovateľ, narodil sa 29. februára 1976. Roku 1998 vydal prvú zbierku poviedok Silný pocit čistoty a po ňom nasledoval súbor "Lovci & zberači" (2001, po česky 2OO3), vďaka ktorým je v súčasnosti najpredávanejším mladým, slovenským autorom. V tom istom roku mu vyšiel na Slovensku vo vydavateľstve Ikar prvý román, "Posledný hit". Výbery z jeho prozaických textov mali možnosť poznať čitatelia v Poľsku, niektoré texty boli preložené do angličtiny, nemčiny, slovinčiny a maďarčiny. Michal Hvorecký publikuje v slovenskej a českej tlači. Za svoje texty získal niekoľko literárnych autorských štipendií.
ELENA KOTOVÁ Zpět na obsah |