SLOVENSKÉ DOTYKY
 

LEKÁRI S PEROM V RUKE

Ivan Hálek a Jozef Jakuš

V niektorých hornouhorských oblastiach malo obyvateľstvo mimoriadne tvrdé životné podmienky, koré mali za následok biedu, nízku úroveň vzdelanosti, veľkú chorobnosť a úmrtnosť. Mladý český lekár MUDr. Ivan Hálek sa z Prahy presťahoval do Čadce už v roku 1901, aby priložil ruku k dielu národného uvedomovania a vzdelávania ľudu i zlepšovania sociálnych, kultúrnych a zdravotných pomerov.

Je tomu už vyše sto rokov, čo svoje zážitky a poznatky začal stvárňovať do podoby krátkých čŕt, ktoré pod názvom Ze zápisníku slovenského lékaře uverejňoval v časopise realistov Čas. Tieto črty tvorili len zlomok jeho neskoršej a doposiaľ nedostatočne preskúmanej literárnej a publicistickej tvorby. V povedomí verejnosti utkveli predovšetkým práve črty zo zápisníka, ktoré knižne vyšli prvýkrát práve pred 50 rokmi v slovenčine ako Zápisky lekára a v češtine ako Zápisky lékaře z Horní Trenčanské, pričom k českému vydaniu bola pripojená v preklade aj štúdia, ktorá mu vyšla v roku 1937 ako prvý zväzok edície Roentgen. Práve z tej pochádza výňatok Kysuce, ktorým chceme sprítomniť Hálkov pohľad na život ľudí v tomto kedysi takom zaostalom kúte Slovenska.

Zápisky lekára po 100 rokoch - tak znie podtitul knihy MUDr. Jozefa Jakuša, nazvanej Pán doktor, príďte! Tentokrát ide o dielo slovenského lekára z Trenčína, ktorý vyštudoval v Brne a krátko po promócii v roku 1969 si vybral z ponúkaných miest Čadcu, kde pôsobil v novej nemocnici, čoskoro vo funkcii primára anesteziologicko-resuscitačného oddelenia, ktorému sa podarilo vybudovať a rozvinúť službu rychlej zdravotníckej pomoci pre špeciálne podmienky Kysúc s veľkým počtom dopravou ťažko prístupných osád. Bol to on, kto sa od roku 1979 zo všetkých najobetavejšie staral o Hálkove lekárske dni, ktoré sa stali významným odborným fórom slovenských a českých lekárov.

Jozef Jakuš, lekár z Kysúc, sa v roku 1990 stal poslancom SNR. Netušil, ako mu bude chýbať praktická medicína, ktorej sa po celé štvorročné funkčné obdobie nemohol venovať. Keď mu skončil mandát, otvoril si ordináciu v odľahlom kúte kraja, v obci Korňa, odkiaľ sa často iba pešo dostáva k chorým, ktorí nemôžu k nemu. Obaja lekári, Hálek i Jakuš majstrovským perom charakterizujú macošskú prírodu, prostredie a ľudí, ktorí v ňom prežívajú svoj osud. Ich zápisky vznikali v rokoch, ktoré od seba delí veľa desaťročí, historických udalostí a spoločenských zmien, ktoré v mnohých ohľadoch pomohli aj Kysuciam. Autori oboch kníh predstavujú svojich pacientov a ich najbližších výstižnými príbehmi, ktoré charakterizujú ich mentalitu, správanie sa a konanie. Ukážky však ani z jednej nie sú vybrané zo zaujímavých zážitkov a historiek, ale z popisovania tvrdej skutočnosti, ktorá svedčí o tom, že život kopaničiarov bol a veru aj zostáva tvrdý.

V živote dvoch doktorov-spisovateľov by sme mohli nájsť niektoré paralely, napríklad už v ich rozhodnutí zvoliť si namiesto sľubnej klinickej kariéry vo veľkom meste pôsobenie kdesi pánubohu za chrbtom, alebo v tom, že jeden i druhý považoval za svoju povinnosť angažovať sa v Československom Červenom kríži a tiež, že sa obaja pokúšali ovplyvniť a zlepšiť životné podmienky svojho ľudu ako parlamentní poslanci, aby sa potom s pocitom úprimnej radosti vrátili k lekárskej praxi.

JURAJ SZÁNTÓ

Ivan Hálek: Kysuce

Pokus lékaře o sociologii hornatých krajů Slovenska

(výňatek)

Do kopanic, které ležely nejednou vysoko v kopcích, "kam ani vrana nedoletí", jak to kopaničáři sami rádi říkávali, vedly příkré, podivně rozvětvené a málo schůdné cestičky. Tyto cestičky znamenaly jediné spojení se světem - prakticky vlastně spíše úplnou odloučenost od světa. Shluky dřevených stavení s okénky, která bys přikryl kysuckým širákem, dvorky z bezedným blátem a s hnojišti, jejichž zápach mírnilo vadnoucí chvojí, které obyčejně sloužilo za stelivo místo slámy.

Chatrče tu a tam ještě "dymné", tj. takové, kde nebylo pece ani komína, nýbrž prosté ohniště uprostřed jizby, nad kterým visel ze stropu na řetězu kotel. Když se topilo, musely se zotvírat dveře a kouř se jimi valil ven. Uvnitř štípal lidi do očí a začazoval trámy stropu i zdí. Čas od času padaly se stropu hroudy sazí jako čepice. Přitom - v zimě - voda v hrnku, stojícím na podlaze, mrzla.

Kde nebylo takovýchto "dymných" chat, tam byly domy obyčejně bez komína;kouř se vedl z pece nebo ze sporáku pod střechu a tam potom vycházel vikýřem, škvírami mezi šindely, prostě kudy to šlo. Svítilo se čadivým olejovým kahánkem nebo jen smolničkami. Podlaha byla ponejvíc pouze z hlíny, která se často měnila v bláto. V obytné jizbě jste nejednou našli krávu, tele nebo kozu - takto naši vesničané alespoň na zimu opatřovali své hovádko. Postel - skladiště nejšpinavějších hadrů, o nichž bylo těžké pochopit, k jakému účelu ještě mohou sloužit.

Snídaně, oběd a večeře - brambory a zelí. To byly jediné dary trpasličích hospodářství,polí, spíše záhonů, jak se jim též říkalo. Chleba nebylo. Byly jen jakési placky z mouky číslo sedm, k níž byla přimíšena mouka kukuřičná.Většinou nebylo ani soli a mnozí používali k vaření soli denaturované, určené pro dobytek.

Kopaničáři mohli na svá pole vyvážet hnůj pouze za sněhu, a to jen hnůj z chvojí, který beztak nebyl příliš hodnotný, a z kterého sníh, když tál, vyplavil poslední živiny.Myslím, že jen pro tento hnůj chovali kopaničáři jalovičky čadčanských řezníků za lichvářských podmínek. - Z těchto polí vynášeli každoročně nové a nové spousty kamení. Ale kamení bylo bez konce. Přívaly deště opíraly se do šlépějí po dobytku a z holých pastvin smývaly rok od roku stále novou vrstvu země. Někde, kde prý ještě před rokem bylo pole nebo pastvina, obnažovala se holá skála.

Tato země nerodila a nestačila uživit své obyvatele, utahané marnou dřinou. Muži zde byli otrhaní a vyhublí, ženy zmořené jak prací, tak četnými porody a dlouhým kojením, které zabezpečuje před novým těhotenstvím a hlavně poskytuje dítěti nejlevnější potravu.

Mnozí z dělníků této kamenité půdy nakonec opouštěli tuto svou živitelku, aby šli do světa, nebo na dráteničinu, nebo pracovat někde v amerických dolech, anebo na řepu, do Dolní země, do Čech, do Rakouska a do Německa. Takové poměry nebyly však pouze na kopanicích, ale většinou i v samých vesnicích.

Jozef Jakuš: Zemiaková žatva

Z knihy Pán doktor, príďte!

(úryvok)

Vrcholom snaženia poľnohospodárov na južnom Slovensku je v letných mesiacoch žatva. Na severe a zvlášť na Kysuciach je vrcholom zemiaková žatva. Zemiaky vždy patrili, patria a asi aj budú patriť k najobľúbenejším plodinám Kysučanov. Zemiakom sa na málo úrodných poliach celkom dobre darí, a preto sa veľmi rýchlo dostali do jedálnička domorodcov ako hlavná zložka stravy.

Zemiaková žatva na Kysuciach je výsledkom celoročného snaženia, ktoré začína v zime, na jar pokračuje a končí až v jeseni. V zime sa chystá v pivniciach sadba, s ktorou sa na jar vyberú celé rodiny, babky a dedovia, spolu s vnukmi na pole. Pivnica či komora, častokrát vykopaná do protiľahlého svahu oproti drevenici, je zdrojom pýchy rodiny. Tak ako kôň dokáže reprezentovať rodinu, dokáže to aj správne postavená pivnica.

Čím je klíma v pivnici stálejšia, vlhkosť rovnomernejšia a izolácia voči hlodavcom odolnejšia, tým je táto miestnosť slúžiaca ako sklad potravín hodnotnejšia. Dobre pripravená komora prezimuje zemiaky aj do skorého leta s minimálnymi klíčkami, ktoré potom chutia aj v máji ako čerstvo dovezené z poľa.

V dobe, keď príde na rad sadenie zemiakov, čakárne dedinských ambulancií sa vyprázdňujú. Každý, kto má čo i len kúsok poľa, berie motyku a ide si splniť svoju tradičnú povinnosť, sadiť zemiaky. Na toto obdobie sa tí starší zásobia "brufenmi a veralmi", zatiaľ čo mladší si berú dovolenky, prípadne sa nechajú vypísať na PN, aby si voľno ušetrili na neskôr. Sadenie zemiakov je totiž záležitosťou celej rodiny. Deti, čo opustili svoj rodný kraj alebo aspoň chalupu, sa počas zemiakovej žatvy vracajú domov. Pri prechádzke medzi poliami však možno nájsť aj také, kde lopotia už len babka s dedkom. Kŕdeľ ich detí sa rozletel po svete a na túto nárazovú robotu zväčša nemá čas a málokto z nich príde pomôcť.

Pestovanie zemiakov, aj keď sa to nezdá, nie je vecou jednoduchou. O zemiaky sa treba starať, rovnako ako o iné poľnohospodárske plodiny. Keď sa zemiaky dajú do zeme, každú chvíľu sa ich pestovatelia objavia na poli, aby im pomohli, alebo inak uľahčili rast. Po dvoch, troch týždňoch od zasadenia príde doba "rušania". Kamenistá a hrudovitá zem sa začne prekopávať, aby prebúdzajúci sa zemiak mal lepšiu cestu von, kde bude nasávať životodarné lúče slnka.

Keď sa konečne na poli objaví koberec zo zelených lístkov zemiakovej vňate, prichádza ďalší "agrotermín", okopávanie. Zase sa na polia vyberú celé rodiny alebo aspoň starí rodičia a s motykou v ruke, neustále ohnutí okopávajú budúcu úrodu. Popritom tí odvážnejší vykonajú postrek alebo opatrnejší rukou striasajú "mandelinku", schopnú úplne zdevastovať zelené listy zemiakovej vňate.

Samozrejme každý gazda opakovane chodí obzerať svoje pole a v nedeľné odpoludnia posudzuje, či nepodmoklo z veľkých dažďov a či hraboše nezačínajú zmenšovať nádejnú úrodu. Najviac sa gazdovia nachodia na pole cez leto, keď zemiaky ohrozujú letné horúčavy striedané s mohutnými dažďami a môžu sa "zapariť". Riadnu paseku na zemiakovom poli dokáže urobiť i stádo diviakov, a preto nie je vzácnosťou, keď gazda niekoľko nocí strávi na poli, aby nepozvaných hostí odplašil.

Po lete prichádza koniec augusta a s ním aj kysucká zemiaková žatva. Máloktorý rok vyslovia gazdovia či gazdiné spokojnosť s úrodou. Niekedy sa totiž naozaj podarí vykopať len toľko, koľko sa zasadilo, čo sa dá svojím spôsobom považovať tiež za úspech, lebo dakedy je to tak: zakopeš dve vrecia, z poľa odnesieš s biedou jedno. Len jedenkrát, po extrémne suchej sezóne som ani jedného dedinčana nepočul horekovať nad úbohosťou úrody. Sucho síce dokázalo zruinovať obilné lány na juhu Slovenska, no na severe úroda dopadla nad očakávanie dobre. Aspoň raz sa i Boh usmial na tento drsný kraj a doprial ľuďom za celoročnú lopotu náležitú odmenu v podobe chutného "kysuckého chleba".


Zpět na obsah