SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ZROZUMITEĽNÝ JAZYK PESNIČKÁROV

Medzinárodný festival šansónu

Tak trochu netradične, na prelome letných mesiacov júna a júla, sa konal v pražskom Divadle ABC nultý ročník nového, nepochybne veľmi zaujímavého týždenného projektu, ktorý niesol názov "Medzinárodný festival šansónu". Umeleckým riaditeľom festivalu a vlastne človekom, ktorému myšlienka podobnej prehliadky vŕtala už dlhší čas v hlave, bol slovenský šansonier žijúci v Prahe Igor Šebo.

Divadlo ABC, založené Werichom a Voskovcom, je na podobné hudobné žánre ako stvorené a jeho vedenie uvažovalo, akým spôsobom predĺžiť divadelnú sezónu aj do letných dní. Nápad im preto prišiel vhod. A tak sa po pochopiteľnom organizačnom chaose zišlo napokon štrnásť spevákov zo siedmich krajín - Českej republiky, Dánska, Francúzska, Chorvátska, Maďarska, Poľska a Slovenska. Prvých päť dní predviedli vždy traja-štyria z nich škálu svojho repertoáru a v sobotu 2. júla sa ešte raz všetci predstavili vybranými piesňami v záverečnom koncerte.

Medzitým bol pre divákov na každý deň pripravený cyklus workshopov, teda tvorivých dielní, stretnutí s jednotlivými spevákmi, ktoré boli smerované najmä na poslucháčov a pedagógov pražských umeleckých škôl a verejnosť, ktorá sa o tento typ hudby zaujíma. Vznikla tak možnosť komunikovať s jednotlivými spevákmi, nahliadnuť do spôsobu ich interpretácie a javištnej prezentácie, pretože všetci dobre vieme, že umenie šansónu netkvie len v kvalitnom speve, ale tiež v nemenej kvalitnom hereckom stvárnení piesne. A°propos, všetkým zainteresovaným, najmä však Igorovi Šebovi, ktorý koncerty spolu s herečkou Taťjanou Medveckou aj uvádzal, dalo veľa práce vysvetliť zahraničným hosťom, čo vlastne šansón v našich (českom i slovenskom) jazykoch znamená. Ten pojem a obsah, ktorý sme mu dali my, je totiž všade inde neznámy. Ba dokonca ani vo Francúzsku, v krajine, ktorú považujeme za kolísku šansónov, ho nevnímajú tak, ako u nás. Šansón tam, ako aj v iných krajinách, znamená jednoducho pieseň, a to akákoľvek pieseň. To, že my označujeme za šansón práve konkrétny typ piesne, je vskutku raritou. Takže, možno by bolo správnejšie hovoriť o pesničkároch, ktorí sa zišli v letnej Prahe...

Tých slovenských na nultom ročníku reprezentovali herečka a speváčka, členka divadla Astorka-Korzo'90 Szidi Tobias, ktorá spieva šansóny nielen vlastné a od slovenských textárov, ale už i od českých, napríklad Michala Horáčka. Druhým predstaviteľom bol herec Marián Geišberg, ktorý pôsobí v Slovenskom národnom divadle a je tiež známy ako svojrázny spisovateľ, skladateľ a textár. Medzi slovenských interpretov možno, pochopiteľne, zaradiť aj Igora Šeba, rovnako, ako medzi tých českých. Tam ho dopĺňali ešte herečka Světlana Nálepková, šansonierka a absolventka pražského DAMU Renata Drössler a "šantánový pesničkár a básnik", ako sám seba charakterizuje, Jiří Dědeček.

Najlepší prehľad o zúčastnených interpretoch pochopiteľne umožnil záverečný koncert. Dal divákovi možnosť porovnania a hodnotenia. To je, pochopiteľne, veľmi subjektívne, preto musím hovoriť len a len za seba. Poľské šansonierky Elzbietu Okupsku a Mariu Meyer som už poznala a mojím prostredníctvom sa s nimi zoznámili aj čitatelia Slovenských dotykov. Treba povedať, že patrili k špičke festivalu a určite divákov nesklamali. Okúzlila aj maďarská speváčka Enikö Szilagyi, ktorá prešla ako filmová s divadelná herečka troma krajinami - od Rumunska, kde sa narodila, cez Belgicko, až po Maďarsko. Trochu sa vymykala aj dánska šansonierka Majbritte Ulrikkeholm, ktorá zjavne preferuje meditatívne piesne na báze šamanských spevov a ľudových motívov svojho národa. Venuje sa aj deťom a spisovateľskému remeslu. Predstaviteľkou typickej francúzskej šansónovej školy sa ukázala byť Corine Milian, ktorá je pomerne všestranná umelkyňa - skladateľka, speváčka, autorka hudby a tiež spisovateľka. Z Francúzska bol aj multiinštrumentalista Miquéu Montarano, ktorý sa narodil francúzským rodičom v maďarskom Raabe. Svoje skladby komponuje najmä pre typickú provensálsku flautu a malý bubienok. Skladá hudbu pre rôzne skupiny a tiež diriguje a vystupuje v mnohých krajinách po celom svete.

V každom prípade treba povedať, že zo všetkých piesní bolo cítiť, ako je tento žáner neuveriteľne multikultúrny a ako sa šansonieri navzájom ovplyvňujú. Veď takmer každý pridal i pieseň takých klasikov, akými boli Edith Piaf, Marlene Dietrich, Jacques Brel a ďalší. A bolo úplne jedno, či ich predstavili v originále alebo v preklade do svojho rodného jazyka. Na šansóne je totiž najdôležitejší prežitok a ten mali diváci medzinárodného festivalu naozaj hlboký. Zostáva už len držať palce, aby sa podaril aj ďalší ročník.

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah