Fotograf Jano Pavlík

Veľakrát sme už na stránkach nášho časopisu písali o slovenských absolventoch katedry fotografie pražskej FAMU, a to najmä o tých, ktorým sa neskôr začalo hovoriť "slovenská nová vlna". Predstavili sme život a dielo Tona Stana, Petra Župníka (ten jediný z nich nezostal žiť v Prahe - v súčasnosti pôsobí v Paríži), Ruda Prekopa, Mira Švolíka, Vasila Stanka či Kamila Vargu. Stále však cítime ako dlh, že sme nepriblížili ešte jedného z nich, a to Jána Pavlíka. Človeka, uchopenie osudu ktorého nie je vec jednoduchá, ťažko sa hovorí o jeho diele, nehovoriac už o jeho živote. A nie je to len tým, že v roku 1988 spáchal samovraždu...

Životný príbeh Jana Pavlíka, ktorého všetci volali Giano, nebol priveľmi dlhý. Jeho smer zrejme udal prostý fakt, že ako pätnásťročný dostal od rodičov do daru svoj prvý fotoaparát - neskôr vždy s úsmevom dodával, že to bola ruská Smena. Fotografovanie mu ihneď učarovalo. Z východoslovenskej Sniny, kde sa narodil v roku 1963, putuje preto Jano Pavlík do Košíc na Strednú umeleckopriemyslovú školu. Mal šťastie, že pri jednej svojej návšteve si tam všimol jeho talent profesor FAMU Ján Šmok, ktorý takýmto spôsobom vyhľadával nádejných fotografov medzi slovenskými stredoškolákmi. V roku 1982 sa i jeho zásluhou dostáva Jano Pavlík na pražskú FAMU, kde sa veľmi rýchlo zaradil medzi svojich kolegov, práve tých, ktorí neskôr tvorili spomínanú "slovenskú novú vlnu". Počas celých štúdií pracoval veľmi systematicky - pred fotografovaním si dokonca robil veľmi presné náčrtky záberov. Vďaka svojej nevyčerpateľnej energii a istej zaťatosti, s ktorou tvoril, ho okolie vnímalo ako geniálneho blázna. Spočiatku radostný a na prvý pohľad nezodpovedný, neskôr stále viac zádumčivý, s temnými podtónmi vo svojich umeleckých fotografiách...

Najvýznamnejší Pavlíkov súbor nesie názov "Ernest a Alica" a pracoval na ňom prakticky po celý čas svojich štúdií. Časť negatívov z nich neskôr použil na výrobu koláží a asambláží. Našťastie však nezničil pôvodné fotografie, ktoré odborníci považujú za omnoho pôsobivejšie. Skrývajú v sebe svojský zmysel pre humor i akési rozhovory o mužskom a ženskom princípe - akoby nás svetom fotografa sprevádzali Adam a Eva. Veľmi významné je pritom spojenie obrazovej stránky s textovou - názvy či vtipné komentáre sú väčšinou ručne dopisované priamo na fotografii a sú jej neoddeliteľnou súčasťou, vytvárajúcou zvláštny dej. Pre ilustráciu uvediem len niekoľko z názvov-komentárov: "Ernest by sa mal radšej dobre ukryť (a byť ticho)", "Ernest pri ďalšej únikovej akcii a zbytočnej", "Ernest túži byť iným Ernestom", "Ernest utekajúci od Alice (ale možno že neuteká od Alice)", "Alica bezhlavo a zbytočne beží (asi za Ernestom)", "Ernest chce ujsť zo záhrady (mama ho nechce pustiť do kina)", "Alici sa rozsypali špagety", "Ernest na domácom elektrickom kresle (za trest, že toho chcel veľa vidieť)"...

Určité detaily na svojich fotografiách dokresľoval Giano fixom, neraz tak svojským spôsobom retušoval drobné technické chyby na snímkach. Neskoršie fotografie už boli na dokresľovaní perom či fixami priamo založené. Na fotografiách sa zjavne odráža vnútorný svet citlivého a rozháraného umelca, ale i jeho búrlivý vonkajší život. Zvláštnosťou sú jeho školské cvičenia - pri úlohe s názvom Václavské námestie sa nezameral, ako jeho spolužiaci, na denný či nočný rušný život tejto hlavnej tepny Prahy, ale na všedný, šedivý život obyvateľov jedného činžového domu. Pri spracúvaní témy knižná ilustrácia zasa využíval svoje krátke verše, ktoré vpisoval do fotografií.

Jano Pavlík sa ako fotograf výrazne venoval i divadlu a módnym prehliadkam. Navrhoval tiež obaly na gramofónové platne, magnetofónové kazety a obálky časopisov. Známky jeho evidentnej depresie možno datovať už do roku 1987. Vtedy pripravil svoju prvú autorskú výstavu koláží, ktoré boli zložené z fotografií a najrôznejších útržkov - vstupeniek, samolepiek, obalov od cigariet, prezervatívov, žiaroviek a všakovakých iných predmetov, pripevnených priesvitnou fóliou. Výstavu však neschválila pedagogická rada školy. Rozšírenú ju realizoval až o pár mesiacov neskôr v kultúrnom dome Delta a poňal ju ako svojský happening, ktorý akoby mal navonok maskovať úzkosť, napätie a chaos, začínajúci sa fotografa zmocňovať. Počas celého štúdia hýril divokosťou, energiou, dynamikou, ktorá ho zvnútra stravovala. Svoj život ukončil v jeden pochmúrny januárový deň samovraždou.

Po smrti Jana Pavlíka sa o ňom takmer prestalo písať, jeho dielo sa nikdy nespomínalo. Možno by úplne upadol do zabudnutia, nebyť jeho spolužiaka Ruda Prekopa, ktorý sa pred pár rokmi začal perehrabávať v jeho pozostalosti. Zhromaždil, čo sa dalo, a v roku 1990 pripravil posmrtnú výstavu Jana Pavlíka v Humennom. V súčasnosti, konkrétne od 26. júna do 11. septembra, je jeho dielo prezentované v pražskej retrospektívnej dvojvýstave - v Galérii Českej poisťovne a v Ateliéri Josefa Sudka. Pri tejto príležitosti vyšla i monografia "Jano Pavlík".

Na záver by som ešte rada odcitovala kúsok zo spomienky, ktorú v monografii uverejnila Janova sestra Monika Pavlíková-Byrne. Bola jeho veľmi blízkym človekom, posledné roky ho v Prahe sprevádzala a úzko s ním spolupracovala: "O dva roky neskôr, v roku 1990, som bola oslovená, aby som napísala o Gianovi článok a poskytla do tlače niekoľko jeho fotografií. To vo mne opäť vyvolalo búrku bolestných spomienok, ktoré som nedokázala usporiadať. Termín sa blížil a ja som nebola schopná hodiť na papier vôbec nič, zodpovedne o ňom vypovedať. Giano sa toho ujal sám - vstúpil mi do sna. V tomto sne som ho videla, ako sedí u nás doma v Snine na záhrade. Sedel na thonetke (ktorú si priniesol zo Slávie), mal dlhé blond vlasy až na plecia, pozeral sa na mňa hlbokými modrými očami, svojím lišiackym spôsobom sa usmieval a fajčil gitanku. Povedal mi, aby som sa netrápila s tým článkom, ktorý mám napísať, a so svedectvom, ktoré mám vydať. Sám mi ho nadiktoval. Povedal mi svoj epitaf: 'Nie som povinný žiť priemernú dĺžku života.' Podľa mňa tým vyjadril všetko - prečo žil a tvoril tak hekticky, prečo sa ponáhľal naplniť sebe vymeraný čas."

NAĎA VOKUŠOVÁ

---

Zpět na obsah